Kondenzačný kotol však pracuje najúčinnejšie, teda najúspornejšie, v nízkoteplotnom režime, keď do vykurovacej sústavy dodáva vodu teplú asi 40 °C, ideálnu pre podlahové vykurovanie. Práve k tomuto vykurovaniu však má veľa ľudí výhrady. Čo sa o tomto vykurovaní traduje, a čo je pravda? Prinášame vysvetlenie piatich častých neprávd a poloprávd.

1. Podlaha nesmie byť horúca, takže dom dostatočne nevykúri

Nie je to pravda, resp. je to neúplné a nepresné tvrdenie. Dostatočne veľká plocha podlahy s nízkou teplotou dá interiéru rovnaké množstvo tepla ako radiátory s oveľa vyššou teplotou, ale menšou plochou. Či konkrétna plocha podlahy s teplotou povrchu 25 – 30 °C stačí na vykúrenie konkrétnej miestnosti v konkrétnom dome, musí vyriešiť projektant vykurovania a konkrétny výpočet. Podľa skúseností z moderných, dobre tepelne izolovaných domov však nízkoteplotné podlahové vykurovanie bohato pokryje tepelné straty, teda potrebu tepla v dome. Navyše, sálavé vykurovanie vytvára pocit príjemnej teploty pri teplote vzduchu o 2 – 3 °C nižšej ako pri vykurovaní radiátormi. Sálanie tepla totiž spôsobuje podobný pocit, ako keď hreje slnko či otvorený oheň. Dôsledkom je nižšia potreba tepla a ďalšie úspory a spotreba energie o 10 – 15 percent nižšia ako pri konvekčnom vykurovaní.

Teplo sálajúce z podlahy zvýši teplotu predmetov v miestnosti a od nich sa pomaly ohrieva vzduch. Pri ideálnom rozložení teplôt v miestnosti je vo výške hlavy stojaceho človeka o 2 – 3 °C chladnejšie ako pri nohách. Pri podlahovom vykurovaní je najteplejšia podlaha, priestor je vyhriaty rovnomerne a smerom k stropu vzduch chladne.
Pri kúrení radiátormi sa teplo šíri prúdiacim vzduchom – vzduch sa od radiátora ohreje a stúpa k stropu. Odtiaľ padá k zemi, pričom sa ochladzuje (odovzdáva teplo predmetom). Pri tomto rozložení teplôt je pri strope najteplejšie a pri podlahe najchladnejšie. Nevýhody konvekčného vykurovania sa prejavia najmä vo vysokých priestoroch, napríklad v podkroví.
Rovnakú teplotu vzduchu každý vníma inak – niekomu je pri 20 °C v interiéri chladno, inému dostatočne teplo. Do hry vstupuje i sálanie tepla či chladu zo stien a podlahy, ktoré veľa ľudí vníma veľmi citlivo.

Rovnakú teplotu vzduchu každý vníma inak – niekomu je pri 20 °C v interiéri chladno, inému dostatočne teplo.

2. Teplá podlaha víri prach, preto nie je vhodná pre alergikov

Je to presne naopak. Pri podlahovom vykurovaní sa teplo šíri z podlahy, ale inak ako pri kúrení radiátormi. Kým pri radiátoroch najviac tepla prenáša konvekcia (prúdenie vzduchu), pri podlahovom vykurovaní sa teplo odovzdáva sálaním. Od tepla sálajúceho z podlahy sa najskôr ohrejú všetky pevné predmety v miestnosti a od nich sa postupne ohreje vzduch. Prenos tepla teda nevyžaduje prúdiaci vzduch, prúdenie vzduchu je oveľa menšie ako pri použití radiátorov, takže sa aj menej víri prach.

3. Na podlahové vykurovanie nepatria drevené parkety

Nie je to pravda. Dôležité je, aby nášľapná vrstva na podlahovom vykurovaní nebola tepelným izolantom. Čím menší tepelný odpor vrchná vrstva podlahy kladie, tým lepšie. Z tohto hľadiska je najlepšia keramická dlažba, lebo dobre vedie teplo. Nevhodné sú hrubé koberce – pred teplom z podlahy chránia až priveľmi. Do interiérov s podlahovým vykurovaním možno uložiť aj laminátové parkety, ale nie všetky – vhodné sú podlahy s priamou lamináciou (melamínové). S drevenými podlahami bol spočiatku problém najmä pre prirodzenú reakciu dreva na zmeny teploty a vlhkosti vzduchu. Drevo sa pri nižšej relatívnej vlhkosti vzduchu zmršťuje, pri vyššej sa rozťahuje. Preto mohli drevené parkety s bežnou konštrukciou na podlahovom vykurovaní praskať. Dnes sa vyrábajú veľkoplošné parkety so špeciálnou konštrukciou a nášľapnou vrstvou z tvrdých, málo rozťažných drevín, určené na podlahové vykurovanie. Základ je vybrať si parkety určené na podlahové vykurovanie – so stabilnou základnou vrstvou, ktorá zvyšuje stálosť ich rozmerov a má nízky odpor prestupu tepla.

Dôležité je aj profesionálne uloženie podlahy s dodržaním podmienok výrobcu podlahy aj zvoleného typu podlahového vykurovania. Najdôležitejšia je dostatočne hrubá, správne zhotovená a suchá akumulačná a roznášacia vrstva, ktorá prekrýva vykurovacie rúrky. Pred položením drevenej podlahy treba skontrolovať jej vlhkosť CM prístrojom: vlhkosť betónu bežne nesmie prekročiť 2,3 %, pri podlahovom kúrení je to 1,5 %; vlhkosť anhydridového podkladu musí byť nižšia ako 0,5 %, pri podlahovom kúrení do 0,3 %. Pred položením parkiet musí byť podlahové vykurovanie v prevádzke aspoň 14 dní v predpísanom teplotnom režime. Treba používať len kvalitné lepidlá a spájacie materiály určené pre podlahové vykurovanie. Z fyziologického hľadiska nesmie teplota nášľapnej vrstvy presiahnuť 26 °C. Aby sa predišlo nežiaducim zmenám dreva (sťahovanie, vydúvanie), treba udržiavať v miestnosti relatívnu vlhkosť 55 – 65 %, ktorá je priaznivá aj pre zdravie obyvateľov domu.

4. Podlahové kúrenie nestíha reagovať na zmeny počasia

Nie je to celkom tak. Podlahové vykurovanie má istý čas nábehu a starším systémom trvalo pomerne dlho, kým sa vyhrial celý objem podlahy. S radiátormi bolo v dome teplo za hodinku, s podlahovkou za desať. Tento problém je pri nových systémoch oveľa menší – kým predtým boli vykurovacie rúrky zaliate vo vrstve betónu 6,5 až 9 cm hrubej, dnes stačí 3 cm anhydridového poteru. To znamená o tretinu menšiu akumulačnú hmotu a pružnejšiu reakciu nových podlahových systémov.

Podlahové vykurovanie je spojené s istým objemom materiálu, ktorý dokáže teplo akumulovať a sálať, a akumulačné jadro znamená väčšiu zotrvačnosť celku – menej pružne reaguje na zmeny teploty. Pomalšie sa síce rozkúri, no aj pomalšie vychladne. Vrstva poteru naakumulované teplo dlhší čas uchová a kotol nemusí pracovať na taký vysoký výkon. Ide teda o večný problém voľby medzi pružným systémom bez ťažkých akumulačných materiálov, ktorý sa síce rýchlo zohreje, ale rovnako rýchlo vychladne, alebo konštrukciou z ťažkých materiálov s väčšou zotrvačnosťou, ktorá sa síce pomaly rozkúri, ale dlho drží teplo.
Pri systémoch s veľmi hrubým akumulačným jadrom vznikajú problémy pri prudkom ochladení, keď podlahovka nestíha tak rýchlo prikúriť, aj pri prudkom oteplení. Vonku zrazu nie je –10 °C, ako včera, ale okolo nuly a podlaha ešte sála naakumulované teplo (dobieha vonkajšiu teplotu). Do istej miery pomôže ekvitermická regulácia kotla, ktorá zohľadňuje nastavenú teplotu v interiéri a priebeh teplôt v exteriéri. Kotol tak lepšie rozhoduje o teplote vykurovacej vody. Do veľkej miery však tento problém riešia i podlahové systémy s tenšou akumulačnou vrstvou, ktorá znamená pružnejšie reagujúci systém.

5. Podlahové vykurovanie vyžaduje betónovanie, preto sa nedá použiť tam, kde sa žiadajú suché spôsoby výstavby – pri rekonštrukcii podkrovia či v drevenom dome.

Nie je to pravda. Z hľadiska konštrukcie existujú dva systémy podlahového vykurovania: starší, tzv. mokrý systém, kde sa rúrky upevnia na kari rohož a zalejú sa betónom. Rúrky sú obklopené betónom a sú súčasťou akumulačnej vrstvy. Novšie typy, tzv. suché systémy (systémy so systémovými doskami) majú akumulačnú vrstvu od rúrok oddelenú. Vykurovacie rúrky sú fixované v systémovej doske a akumulačná vrstva je až nad nimi. Akumulačnú (a zároveň roznášaciu) vrstvu môže tvoriť nielen „mokrý poter", ale i „suchá podlaha" – napríklad zo sadrovláknitých dosiek. Tieto systémy sú vhodné aj do domov na báze dreva.

TEXT Barbara Turčíková
FOTO Viega, Devi, Duratherm? Ravel, archív redakcie