foch 300x200

 

 

Libanonský dizajnér Vick Vanlian sa zamiloval do svojho bytu na Foch Street hneď po tom, ako prekročil jeho prah: „Má úžasnú pozitívnu energiu, dostatok slnečného svetla, výhľad na more na jednej strane a zachovalé rímske ruiny na strane druhej. Čo viac by si človek mohol priať?"

 

Apartmán sa nachádza v centre mesta Bejrút, len na skok od trendových barov, úžasných butikových hotelov a nákupných centier, aké si len dokážete predstaviť. Ale pre Vicka je vrcholom atraktívnej lokality jeho bytu fakt, že kúsok od neho sa nachádza cukráreň Ladurée. V tomto projekte bolo cieľom vyvolať emócie, vytvoriť niečo odlišné a krásne a nechať interiéru dostatočnú flexibilitu, aby sa časom vyvíjal. Upokojujúca paleta drevených podláh z masívneho duba a stien vo farbe vaječných škrupín ponúkajú ideálne prostredie pre koníček majiteľa – zberateľa zaujímavých interiérových kúskov a umenia. Prevažne neutrálna farebná paleta umožňuje všetkým farbám v dome nájsť si svoje miesto a zanechať požadovaný účinok. Vick stavil na kontrast povrchových úprav a materiálov. 

 

 

foch 01

Ten spolu s geometrickými tvarmi vytvára individualistický priestor, ktorý vystihuje obyvateľov bytu. V interiéri sa prelína kolekcia nábytku bejrútskeho návrhára s výtvormi jeho obľúbených autorov. Apartmán dekorujú niekedy nepredvídateľné doplnky ako vankúše značky John Lewis, figúrky dinosaurov či grécko-rímske skulptúry, ktoré spoločne prinášajú trochu drámy i humoru. „Môj dom rozpráva o darčekoch a suveníroch, ktoré som dostal, alebo si priniesol z mojich ciest po celom svete. V náznakoch ukazujú, ktoré mestá by mohli byť moje obľúbené, aké sú moje obľúbené televízne relácie, či časť môjho detstva a vkusu, čo sa týka umenia a kníh. Môj domov rozpráva príbeh môjho života. Interiér môžem zhrnúť do pár jednoduchých slov – Toto je Vick Vanlian," povedal dizajnér. Za svoje vzory považuje považuje Philippa Starcka či Ray a Charlesa Eamesovcov. Toho prvého za to, že sa rád hrá, požičiava si veľa z iných období a nikdy sa pri tom nezabudne baviť, manželov Eamesovcov zasa preto, že predbehli svoju dobu. V práci mladého dizajnéra je poznať aj vplyv jeho obľúbených umelcov Salvatora Dalího a Takashiho Murakami, ktorý je stelesnením japonskej pop kultúry.

foch 04

Originálnosť posúva hranice

 

Vick žije vo svojom apartmáne od roku 2011 a odvtedy sa neustále vyvíja. „Raz za čas zmením veci, len preto, že mám tú potrebu. Nábytok zvyčajne zostáva na svojom mieste. Často však vidím kúsok, ktorý si zamilujem a musím ho vlastniť. Potom navrhujem celú miestnosť okolo neho. To, čo sa v byte neustále pohybuje, sú doplnky. Vytvárajú rôzne nálady, kožušina mení kašmír, tmavá čokoládová farba sa prelína so svetlejšími odtieňmi a umelecké diela tancujú okolo steny," opísal svoje občasné nálady. Pre vytvorenie atmosféry v apartmáne na Foch Street použil farby a vzory, ktoré boli vybrané tak, aby zodpovedali ladeniu každej z izieb. Hlavný obytný priestor je biely, kvôli relaxácii a príjemnému prostrediu. Izba pre hostí je ladená v upokojujúcej modrej, zatiaľ čo purpurové tóny Vick použil v hlavnej spálni pre dosiahnutie snového efektu. Svetlé vzorované koberce a niektoré umelecké kúsky, vrátane Salvatora Dalího, narušujú koncepciu farieb. A potom je tu panel s Coca-Colou v životnej veľkosti. Tento kúsok už má svoj vek, pochádza z garážových dvier zo 70. rokov a keby mohol rozprávať, vedel by zásobovať úžasnými príbehmi o revolúcii v Bejrúte. V spálni, ktorá rozpráva rapsódiu v modrom, sa zase nachádza metalický tyrkysový stolík, ktorý perfektne ladí s dekorom celej izby a tiež nádherná koláž so zlatým rámom od Manuely Crotty, ktorá tvorí čelo postele. Ako interiérový a nábytkový dizajnér je Vick hrdý na to, že posúva hranice a jeho vlastný byt je dôkazom jeho výstredného vnímania dizajnu. Jediné, čo si by si želal je, aby bol jeho byt väčší a nachádzal sa skôr na šiestom ako na prvom poschodí, mal by tak viacej priestoru na hranie sa s ním. A ako so smiechom dodal, mohol by mať ešte vlastné wellness priestory a služobníctvo 24 hodín denne.

 

foch 07

foch 08

 

text: Sláva Štefancová
foto: archív Vicka Vanliana

 

 

 

Pin It