Martin a Lucia si svojpomocne prerábajú starý vidiecky dom. Foto: Martin Račko

Mestský byt vymenili za gazdovský dom na hornej Nitre. Spálňu vďaka náhode obnovili tak, že zaujala na Instagrame aj ďalších. Kuchynská linka je murovaná a má štyri metre. Inšpiratívny príbeh Martina Račka a jeho partnerky Lucie.

Váš sen o vlastnom bývaní sa začal v bratislavskom byte. Ako a prečo ste sa dostali k domu, ktorý ste nakoniec kúpili?

...ako spomíname v popisku na našom Instagrame, pôvodne sme hľadali domček na samote v horách. Naše hľadanie trvalo skoro štyri roky a prešli sme naozaj veľa domov na prekrásnych miestach. Čo nás však prekvapilo, boli niekedy až neuveriteľné podmienky bánk pre získanie hypotéky, ktoré sa navyše každým rokom nejakým spôsobom ešte upravili. Vedeli sme napríklad, že chceme domček starý, kde cítiť ducha miesta a doby. Avšak čím starší domček, tým väčšia neochota bánk sa vôbec takýmto domom zaoberať. Takisto sme sa napríklad pri našom hľadaní dozvedeli, že k tomu, aby banka poskytla hypotéku, je ideálne, aby mal dom asfaltový prístup, čo teda na samote v horách nájdete iba ťažko. A tak sme postupne začali pozerať aj po domčekoch v civilizácii. Nakoniec sme úplnou náhodou natrafili na tradičný starý domček v mojej rodnej dedine.

Ide o dom v radovej zástavbe, priblížte ho ale trochu viac...

Ide o tradičný gazdovský dom hornonitrianskeho regiónu. Pôvodne to bola dlhá stavba a spoločný dvor, v ktorom bývalo niekoľko rodín a konča domu boli maštale pre zvieratá. Pozemok k domu je úzky, ale dlhý 300 m, a tak mala každá rodina vyhradené aj políčko v záhrade. Dozvedeli sme sa, že tu kedysi bývalo až päť rodín, pričom každá v dome vlastnila dve izby. Vraj dokonca v dvoch rodinách mali po päť detí a v troch po tri deti. Na dvore teda kedysi muselo byť poriadne živo. Dnes už stojí iba predná časť domu, tri izby, keďže táto sa vždy stavala z pálenej tehly. Zvyšok domu bol z nepálenej tehly a túto si už vzal čas, takže teraz máme dostatočne veľký dvor.

Tento domček si postupne svojpomocne rekonštruujete. V akom stave sa momentálne nachádzate?

Momentálne sme v procese rekonštrukcie vstupnej chodby a po kompletnej výmene okien. Ako som spomínal, záhradu mame obrovskú a nechceli sme ju zanedbávať na úkor rekonštrukcie domu, takže pestovateľská sezóna si vyžiadala svoju daň na dome. S príchodom jesene sa opäť zameriame na práce v interiéri.

Vlastný príbeh napísala rekonštrukcia spálne, a na Instagrame naozaj zaujala. Ako ste postupovali a akú technológiu použili?

Otázky a komentáre ohľadom spálne nás tešia a bavia asi najviac. Príbeh je však taký pragmatický, ako len život môže byť. V tom mori práce pri rekonštrukcii sme spálňu vždy brali ako „vybavenú vec“. Až sme sa postupne prepracovali k maľovaniu interiéru. Vtom nás však prekvapilo náhodné ťuknutie o stenu. Bohužiaľ, bol to dutý zvuk a ako sme po stene ťukali ďalej, vedeli sme, že to znamená jediné.

Takmer celú omietku sme museli obúchať. Na nálade nám to práve nepridalo, pretože sme sa už videli ako sa sťahujeme a bolo nám jasné, koľko času opäť zaberie oprava celej steny. Vtedy Lucke napadlo, že by sme mohli skúsiť miešanie farieb a vytvoriť tak patinu, ktorej by nedokonalosť steny ešte pridala na efekte. Keďže som mal skúsenosti s prelínaním farebných vrstiev vo Photoshope, rozhodli sme sa to skúsiť.

Základom postupu je naniesť najprv najpastelovejšie tóny, ktoré postupne prekladáte jemnými tónmi. Pastelové tóny nanášame menšou a hustejšou hubkou (v našom prípade hubka na umývanie riadu) a jemne tóny nanášame väčšou hubkou, v našom prípade to bol molitanový filc na omietky. Nerobíme žiadne ťahy, ale iba neusporiadane pritláčame na stenu. Základom je nič neusporadúvať.

Čím sú z vášho pohľadu špecifické ďalšie miestnosti vo vašom dome?

Myslím si, že pre nás je dosť špecifická hlavne kuchyňa a kuchynská linka. V bratislavskom byte nás privádzala k šialenstvu mini kuchynská linka, na ktorú človek položil tri hrnce a už sa nemal kam pohnúť. Preto sme si vždy hovorili, že linku urobíme murovanú, aby sme si mohli dopriať priestor, aký chceme. Takže teraz pri dĺžke štyroch metrov a hĺbke 80 cm si môžeme povedať, že si kuchyňu konečne užívame. 

Zvládate všetko svojpomocne alebo ste si prizvali aj odborníkov?

Prevažnú väčšinu prác riešime svojpomocne. Samozrejme, odborníkov sme predsa len potrebovali ohľadom kúrenia, elektroinštalácie a vodárenských prác.

Čo vám pri rekonštrukcii dalo najviac zabrať?

Jednoznačne brúsenie stropu. Bolo to neuveriteľných osem dní v prachu, hluku s brúskou nad hlavou a myslel som, že to snáď nikdy nedokončím. Predošlý majiteľ sa totiž pokúšal z prírodného materiálu ako je drevo vytvoriť dokonale rovné povrchy pomocou tmelu. A tým teda nešetril ,takže práca to bola naozaj parádna.

Rozhodli ste sa priznať pôvodný vstup s dubovými zárubňami. Na aké cennosti ste v pôvodnom dome ešte narazili a zachovali ich?

Bohužiaľ nie. Avšak pri brúsení stropu sme natrafili na podpis majstra, ktorý ho staval. Rok sa už rozlúštiť nedá, ale keďže je meno Jozef napísané pomaďarčenou verziou Jozsef, dá sa zhruba odhadnúť, o aké obdobie išlo.

Ako bude váš dom snov vyzerať vo finále?

Vo finále to bude minimalistický, čistý a praktický dizajn z tradičného materiálu, akým je drevo. Zámerom je vlastne ukázať ľuďom, čo všetko sa dá urobiť vlastnými rukami, pokiaľ sme ochotní tolerovať aj nejaké tie vlastné prešľapy. Je to predsa prioritne o tom, tvoriť miesto, ktoré bude podľa vašich predstáv a budete ho milovať.

Aký je z vášho pohľadu rozdiel medzi bývaním v byte v meste a v dome na dedine?

Diametrálne odlišný. Ako nás učili v škole, je to ako porovnávať hrušky s jablkami. Myslím si, že v meste skrátka človek cíti, že je to ľudský výmysel, ľudský systém pohľadu na svet. Svet, v ktorom väčšina ľudí pôsobí zaneprázdnene, podráždene, kde je stále cítiť nejaký tlak a chaos. Dedina je bližšie k prírode. Vládne tu väčší pokoj, atmosféra je všeobecne pokojnejšia. A vďaka záhrade človek naozaj vníma cykly prírody. Práce v záhrade sa neustále menia podľa obdobia v roku a práve vďaka nim človek cíti to spojenie s prírodou.

Ako bude vyzerať vaša záhrada?

Úžasne (smiech). Vždy sme chceli veľkú záhradu. Záhradu, v ktorej sa budú dať realizovať všetky šialené nápady. Od začiatku pre nás bola motivácia najmä to, a to je zároveň aj najväčší rozdiel medzi mestom a dedinou, že sme chceli produkovať vlastné potraviny. Začali sme zeleninou a túto jeseň máme v pláne vysádzať aj ovocné stromy. Postupne sme k tomu pripojili sliepočky na produkciu vajíčok a neskôr aj brojlerové kurčatá kalimero na produkciu vlastného mäsa z voľného chovu. Pomaličky to tu začína pripomínať pôvodný gazdovský dvor a preto čoraz viac uvažujeme, že už budúcu sezónu zahájime predaj z dvora, na čo sa veľmi tešíme. Čo sa týka okrasnej časti záhrady, máme v pláne vytvoriť čo možno najautentickejšiu verziu tzv. babičkinej záhrady. Takže nebude chýbať množstvo klasických kvetov ako sú ruže, pivonky, orgovány, náprstníky a pod.