756 betónových buniek, zliatych dovedna a vystavaných do niekoľkoposchodovej veže. To je pohľad, ktorý sa naskytne každému, kto sa ocitne pred budovou co-workingového centra Fosbury & Sons. Hoci k otvoreniu centra došlo len pred niekoľkými dňami, objekt, v ktorom je pracovisko novej generácie vybudovaný, sa týči nad mestskou perifériou už od roku 1967. Je to jeden z ukážkových príkladov európskeho modernizmu.
Budova pôvodne patrila spoločnosti, ktorá sa zaoberala výrobou predajom stavebného materiálu. Návrh hlavného obchodného strediska zverili v tom čase do rúk architektovi Constantinovi Brodzkemu. Zadávateľom projektu bola samotná firma. A vzhľadom na zameranie spoločnosti, stavebný materiál nebol náhodný. Cieľom projektu bolo, aby nová budova vyjadrila pokrokovú technológiu a nové možnosti konštrukčného materiálu; betónu. Pre Brodzkeho bola táto požiadavka výzvou. A to aj vzhľadom na to, v akej situácii sa mal nachádzať samotný objekt. Postavený na pozemku v bezprostrednej blízkosti mestského parku, sústredil sa architekt na to, aby brutalistická architektúra nepôsobila doslova a do písmena brutálne. Betónu sa však nevyhol. Práve naopak. Dilatácia v horizontálnom aj vertikálnom smere prezrádza použitie železobetónových panelov. Samotné fasádne stvárnenie pripomína postupy, ktoré je možné pozorovať aj u japonských metabolistov.
Brodzki si však zo zadania klientov nevzal len to, že môže robiť čokoľvek. Porozumel takisto tomu, že zadávatelia očakávajú návrh takého riešenia, ktoré by firmu reprezentovalo na prvý pohľad. Prezrádza to aj detailné riešenie jednotlivých buniek a konkávne otvory prekrývané zafarbeným, zrkadlovým sklom. Tým dosiahol to, že sa do budovy dostáva dostatok denného svetla, pričom sa podstatná časť z neho odráža naspäť do okolia. Vizuálne atraktívny komplex pozostáva z dvoch, vzájomne sa prekrývajúcich krídel doposiaľ. Mohli by sme sa nazdávať, že sa budova počas 50 rokov prakticky vôbec nezmenila a modernistické sídlo tu stojí po celý čas bez akejkoľvek zmeny.
Ten pocit sa nemení ani po vstupe dovnútra budovy. Atmosféru hlbokých šesťdesiatych rokov ešte umocňujú steny obložené drevenými doskami, radiátory prekryté moreným drevom zas prezrádzajú len tenké mriežky zasadené v pravidelných intervaloch pod každým z okien. Je to tým, že keď sa noví majitelia budovy, členovia spoločnosti Fosbury & Sons rozhodli vytvoriť z tohto architektonického skvostu co-workingové a eventové centrum, dbali na to, aby zachovali čo najväčšie percento z pôvodného inventára. Tam, kde to možné nebolo, použili aspoň dostatočne príbuznú náhradu. Napriek tomu, monolitické vretenové schodisko z predpätého betónu neutrpelo nijakú ujmu a doposiaľ zaujíma svoje pôvodné miesto.
Pre majiteľov je toto miesto v poradí tretím co-workingovým centrom v Brusseli. Kapacita: viac ako 600 ľudí. Počet firiem odhadujú majitelia na viac ako dvesto. Trúfalé plány a vízie o budúcnosti pracoviska zapadali do estetiky stavby a priestoru od prvej chvíle. V roku 2016 si teda na pomoc prizvali dizajnérske štúdio Going East, založené Anaïsom Torfsom and Michielom Mertensom. Prístup k stvárneniu interiérov bol citlivý. Miestami minimálny a takmer nepozorovateľný. Prevažná časť inventára pozostáva z ikonických modelov povojnového dizajnu. Rovnako tomu zodpovedá farebná schéma, ktorá však chvíľami pôsobí azda až stereotypne chladno a bez výraznejšieho akcentu.
Väčšina kancelárií a open workspace zón je orientovaná smerom od okna do vnútra priestoru. Na mieru zhotovené stoly dopĺňa jedna z najznámejších stoličiek Marcela Breuera, Cesca z roku 1928. Zóna je, atypicky, otočená smerom k parku, takže pracovníci majú po celý čas prehľad o tom, čo sa deje v okolí budovy. Pohľad na prírodnú scenériu ďalej stimuluje ich pracovný výkon. Rigidné, modernistické tvary oceľových kostier sú zjemňované prítomnosťou svetlého dreva v ukážkových prácach dánskych dizajnérov. Priznané betónové trámy v stropnom podhľade zostávajú jednotiacim prvkom v celom objekte. Väčšina stien je obnažená za účelom prieniku denného svetla, no nájdu sa aj výnimky, ako v prípade zasadacej miestnosti. Kombináciou kožených otáčavých stoličiek a polopriehľadného bieleho závesu sa však podarilo vytvoriť azda najsilnejší moment v rámci ostatného dekoru.
Architekti aj dizajnéri ponechali farebnosť na minime aj z iného dôvodu. Fosbury & Sons sa totiž rozhodlo prizvať k účasti umelecké inštitúcie a očakáva, že sa tu v blízkej budúcnosti bude popri korporátnych pracoviskách rozvíjať aj nová generácia umelcov. Od tohto centra s názvom Boitsfort (pomenovaného podľa mestskej štvrte, v ktorej sa nachádza, pozn. red.), očakávajú, že sa stane významným miestom, inšpiratívnym aj pre ďalšie skupiny zakladajúce co-workingy a meniace tým kultúru pracovného prostredia, ktoré sa začína stávať čoraz viac fluidnejším.
Je pritom príjemnou iróniou, že v budove zo šesťdesiatych rokov sa nachádza co-workingové centrum založené spoločnosťou, ktorá striktne odmieta organizáciu pracoviska z minulosti. Inými slovami, budova zostáva, interpretácia pracoviska sa však zmenila. Majitelia to zdôvodňujú tým, že prvýkrát v histórii sa na pracovisku stretáva až päť rozličných vekových skupín, čo výrazne ovplyvňuje vzhľad miesta, kde je každý naučený na odlišné návyky a tradície.
A táto potreba prekonávať konvencie sa dostala aj do samotného názvu firmy. Fosbury & Sons totiž neodkazuje na zakladateľa firmy, ale na olympionika, Dicka Fosburyho. Ten, príznačne v tom istom období, ako dostal Constantin Brodzki zákazku, urobil nový rekord v skoku o žrď. Dokázal to jedine tým, že vyvinul techniku, ktorá vyhovovala jeho vlastným potrebám. Na základe tejto inšpirácie tak vzniklo pracovisko, ktoré prekonáva štandardy bežnej, stereotypnej kancelárie a dvíha latku smerom k slobode pre tých, ktorí žijú život digitálnych nomádov a tzv. slashies, pracujúcich vo viac ako jednom zamestnaní súčasne. Pohľad na co-workingové centrum Boitsfort nás spätne dostáva do rozporu medzi formou a funkciou. Kým budova naďalej zodpovedá svojmu pôvodnému účelu, jej vnútorné členenie sa rozpustilo a prispôsobilo potrebám rozličných, anonymných skupín. Tie sa budú nezávisle od seba samostatne a, prostredníctvom firemnej mobilnej aplikácie, aj spoločne realizovať v jej útrobách. A to už tak trochu hraničí s metabolistickým vnímaním architektúry, kde každý člen kolektívu vplýva na to, do akej miery sa bude prostredie meniť a rásť. Zdá sa, že Constantin Brodzki vytvoril dielo, ktoré svoj odkaz nestratilo ani vtedy, ani dnes.
