Dom, ktorý je trochu jaskyňou a trochu chrámom

Foto: Cesar Bejar

Koncept domu v mexickom meste Charo vychádza z úplne atypickej idey: má človeku túžiacemu po pokoji a bezpečí sprostredkovať podobný pocit ako keď sa malé dieťa prikryje perinou. V tomto nerušenom malom svete nájdu jeho obyvatelia úkryt a útočisko pred vonkajším svetom – pomyselnú prikrývku nahradila zelená strecha nového „kopca“ - ktorý úplne prirodzene zapadol do svojho okolia.

Stavba s názvom Dom, ktorý sa skryl za kopec od základov zhmotňuje prvotnú predstavu architektov. Vyzerá tak, akoby niekto nadvihol kúsok lúky a pod ňu umiestnil jednoduchý, ale koncepčne premyslený obytný priestor. Z bezpečia jeho priestorov sa dá nakúkať na okolitý svet ako spod spomínanej detskej periny. 

Balans s okolím

Malý kopček, ktorý takto architekti z HW Studio vytvorili, je akoby organickou súčasťou svojho okolia. „Architektúra by mala byť v tomto prípade akcentom na slová básne, čiarkou alebo otáznikom, ale nikdy by to nemala byť samotná báseň. Báseň už dodávajú borovice, duby, sladká akácia, svetlušky, cesta, plot, susedova studňa, zem, sad a slávik,“ približujú atmosféru miesta architekti v opise stavby. Dom sa nachádza v blízkosti vidieckej komunity, ktorá žije z poľnohospodárstva nazývaného el vaquerito. „Je to prostredie bohaté na vegetáciu a vodné zdroje, čo sa však zmenilo v dôsledku nelegálnej ťažby dreva, veľkoplošného poľnohospodárstva a prítomnosti človeka. Tieto okolnosti si vynútili navrhnúť stavbu, ktorá je v rovnováhe s okolím,“ hovorí pre SaB architekt Rogelio Vallejo Bores z HW Studio.

Foto: Dane Alonso

Aj preto do prostredia nechceli výrazne zasiahnuť a „pozdvihnutú lúku“ vystužili štyrmi betónovými stenami. Dve z nich tvoria klenbu domu a dve lemujú prístupovú cestu k nemu, ktorá je sama osebe zážitkom. Je dostatočne široká, aby ňou pohodlne prešiel jeden človek, ale zároveň priúzka pre dvoch. Núti tak návštevníkov absolvovať príchod mlčky, v sebareflexii a istom očakávaní. Na tejto púti sa zrazu na jednom mieste vynára starý strom, ktorý bol pre architektov takým významným prvkom, že kvôli ceste popri ňom narušili aj lineárnosť krivky prístupovej cesty. 

Temnota je rovnako dôležitá, ako svetlo

Keď človek prekĺzne popri staručkom strome a zíde po niekoľkých kamenných schodoch, dostane sa až k ťažkým, oceľovým dverám. Za nimi je ukrytý priestor pre pokoj a samotu: na prvý pohľad pripomína jaskyňu, trochu tmavú, trochu chladnú, ale až prekvapivo útulnú. „Dom je jemne strašidelný a ponurý, ale to bolo vopred premyslené. Aj v lese je tma, ale krásne; možno sa táto krása stane zrejmejšou, keď sa človek pred chvíľou necítil úplne komfortne. Temnota je rovnako dôležitá ako svetlo a myslím si, že tento dom disponuje starostlivou rovnováhou medzi oboma týmito prvkami. Vytvára atmosféru chrámu, ale aj jaskyne,“ opisuje Rogelio Vallejo Bores.

Foto: Cesar Bejar

Hlavným materiálom stavby sa stal betón. Dôvodom je idea architektov, že táto „nová skala“ bude integrovať so svojím okolím a postupne sa materiálovo i farebne doň začlení. Druhým použitým materiálom je surová oceľ, a to z podobného dôvodu. Časom bude „pracovať“, hrdzavieť a pripomínať kôru okolitých stromov. Na zjemnenie tejto dvojice materiálov architekti použili drevo, z ktorého sú vyrobené interiérové dvere aj podlahy. Podlahy vonkajších terás a prístupovej cesty sú kamenné. „Vybrali sme orechové drevo, pretože vyzeralo veľmi podobne ako kôra miestnych borovíc. Jeho textúra priniesla teplo do priestoru, je to relatívne lacný materiál a vytvoril harmóniu medzi tónmi dreva, betónom stien a oceľovými dverami,“ pokračuje architekt.

Foto: Cesar Bejar

Interiér takmer bez spotrebičov

Čo sa týka dispozície domu, jeho ľavá strana patrí spoločným priestorom s výhľadom na zalesnenú roklinu. Pravá je „plachejšia“, uzatvorená sama do seba a maximálne ešte do dvora, z ktoré vidieť len oblohu a vrcholky niektorých stromov.  Požiadavkou klientov bolo vytvoriť interiér s minimom technológií. Útočisko, do ktorého by sa mohli utiahnuť bez akýchkoľvek rušivých vplyvov. V interiéri sa preto nachádzajú len tie najnevyhnutnejšie spotrebiče, ale aj tie sú dômyselne ukryté. 

„Jediné zariadenie, ktorého umiestnenie bolo trochu ťažké vyriešiť, bola chladnička. Nachádza sa v miestnosti vzdialenej asi desať metrov od kuchyne, čo trochu sťažuje varenie kvôli nedostatku bezprostrednosti. Dom však poskytuje nadčasovosť a usporiadanie, ktoré naši klienti chceli,“ vysvetľuje ďalej Rogelio Vallejo Bores. 

Priateľský, ale tichý

Osvetlenie domu je tlmené a veľmi diskrétne. Interiér ako celok odráža a zachováva drsnú a rurálnu atmosféru horského prostredia. Špeciálne keď na dom a jeho okolie padne hustá, takmer nepreniknuteľná hmla taká typická pre túto časť Mexika, je jeho pôsobenie architektonický výraz dokreslený do posledného detailu. Obyvatelia domu majú zo spoločných priestorov priamy výhľad na scenériu stromov a zvlneného prostredia zahalenú do jemných kúdolov oparu. Nič ich pritom nesmie rušiť - vo svojej podstate nie sú “spoločné” priestory zariadením nijako bohatšie v porovnaní so spálňami. Tie poskytujú trochu atypický pohľad práve na vydláždenú prístupovú cestičku – lenže len málokto okrem samotných majiteľov by sa sem zatúlal. Okrem toho, na tomto dome nie je takmer nič štandardné, a tento fakt netvorí žiadnu výnimku.     

Foto: Dane Alonso

Pohľad zhora dáva len náznakovo tušiť, kde sa nachádzajú obrysy domu. Zelená strecha v tomto smere plní funkciu prírodného mimikry dokonale.

Logistická výzva

Tento nekonvenčný typ domu nebol z hľadiska projektovania a po technickej stránke tou najväčšou výzvou. Najťažšia bola podľa Boresa logistika personálu a dodávky materiálu. „Keďže ide o také vzdialené a ťažko dostupné miesto, po úzkych prašných cestách nám dodávatelia často jednoducho odmietali priviezť materiál alebo sa tam nákladnými autami nemohli dostať,“ konštatuje. 

Napokon sa tímu architektov i dodávateľov podarilo všetky logistické problémy vyriešiť a minulý rok bola stavba sfinalizovaná. Podľa hlavného architekta sú tri slová, ktoré Dom skrytý za kopcom najviac vystihujú - jemný, priateľský a tichý.