Paríž s príchuťou Bauhausu a secesie

Dom pôvodne postavil francúzsky architekt Pierre Barbe, spolupracovník Le Corbusiera a Roberta Mallet-Stevensa. V roku 2021 ho Katja Pargger dostala do rúk s jasným cieľom – zachovať jeho charakter a zároveň prepojiť architektúru s okolím. Výsledkom je elegantná kombinácia klasickej geometrie a moderných detailov, ktorá funguje ako prirodzené pokračovanie histórie.

Architektúra ukrytá v záhrade

Leitmotív projektu sa ukázal v momente, keď architektka uvidela rozsiahlu, 1 700 metrov štvorcových veľkú, zarastenú záhradu s domom, ktorý bol v hustom poraste takmer neviditeľný. Namiesto úplného odhalenia budovy sa rozhodla pracovať s kontrastom – ukázať len toľko, koľko je naozaj potrebné. Tento princíp „revealing without showing too much“ (odhaliť bez toho, aby bolo ukázané priveľa) je inšpirovaný japonským konceptom miegakure a dáva vile jedinečnú atmosféru.
Príroda tu nehrá vedľajšiu úlohu. Všetky zásahy – od presvetlenia po nové prepojenia so záhradou – smerujú k tomu, aby bol dom v prirodzenom kontakte so svojím prostredím.

Rešpekt k materiálu a remeslu

Fasáda s jemne zrnitým povrchom z mramorových kamienkov nadväzuje na pôvodné spracovanie z 30. rokov, no pôsobí čisto a aktuálne. V interiéri Katja Pargger kombinuje tradičné materiály s minimalistickým výrazom: minerálne omietky, dubové parkety v tvare rybej kosti či sochárske schodisko obložené štukou vytvárajú vyvážený celok.
Celý priestor pôsobí prehľadne a logicky. Nie je o efektoch, ale o proporciách, svetle a štruktúre. Architektka tu presne vie, kedy ustúpiť a kedy nechať materiál prehovoriť.
Denné svetlo tu nie je len technickým faktorom, ale kompozičným nástrojom. Preniká cez presne definované otvory, klzké steny rozptyľujú jeho mäkkosť a tieň dopĺňa jeho hĺbku. Každý lúč je premyslený – vytvára atmosféru, ktorá mení charakter domu počas dňa.

Konverzačný kruh ako stredobod domu

Najvýraznejším prvkom interiéru – srdcom vily a miestom, ktoré spája všetkých jeho obyvateľov – je zapustené sedenie potiahnuté recyklovanou kožou Hermès. Tento detail spája dizajn, udržateľnosť a sociálny rozmer: z odrezkov luxusného materiálu vznikol dizajnový priestor, ktorý prirodzene nabáda k oddychu, ľahkej konverzácii či k spoločnému tráveniu voľného času.
Nie je to len estetická voľba, ale aj gesto: ukážka, že vysoký dizajn môže fungovať v rámci udržateľného prístupu.

„Interiéry odrážajú vplyv viedenskej secesie a Josefa Hoffmanna. Rozšírenie – navrhnuté s využitím odborných znalostí získaných z rozsiahlych projektov po celom svete – sa vyznačuje geometrickými tvarmi a veľkými vertikálnymi otvormi. Komplexná reštrukturalizácia úrovní pozemku zabezpečuje plynulý prechod medzi úrovňou záhrady a novými priestormi. Dôraz na kontinuitu návrhu sa rozširuje aj von – s okolitou terasou inšpirovanou kalifornskou architektúrou Rudolfa Schindlera a japonskou engawou, ktorá plynule prepája interiér a exteriér,“ uvádza autorka projektu.

 

 

Kontinuita, nie kontrast

K unikátnosti tohto miesta ešte prispieva fakt, že kedysi tu tvoril pointilistický maliar Jac-Martin Ferrières. V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia tu dokonca mal aj ateliér, ten však bol príliš schátraný na to, aby bolo možné ho obnoviť.
Villa N je príkladom prístupu, ktorý odmieta ostré delenie medzi starým a novým. Pargger neobnovuje dom ako muzeálny objekt, ale ako živý priestor. Každý detail – od ručne ladených tónov stien po presné vertikálne otvory – nadväzuje na pôvodný koncept, no posúva ho ďalej.
Výsledkom je dom, ktorý pôsobí pokojne, vyvážene a bez prebytku. Moderný, ale nie chladný. Klasický, ale nie nostalgický. Presne taký, aký by si mohol stáť v Paríži aj o ďalších sto rokov.

 dizajnérka Katja Pargger

FOTO: Clement Vayssieres