Surrealistické bývanie v parížskom lofte. Podlahy v ňom sú sklené
Parížsky byt inšpirovaný Le Corbusierom je príkladom čistoty, hravosti a určitej dávky surrealizmu. Na prvý pohľad si ho zamilujú najmä tí, ktorým vyhovujú otvorené priestory, množstvo svetla a zelene. Moderné bývanie rešpektujúce ducha starej budovy nemôžeme označiť inak ako „très chic".
Loftový byt pre mladú rodinu na námestí Place de la Madeleine v Paríži vznikol zjednotením viacerých menších miestností na dvoch podlažiach. Výsledkom je trojizbový mezonetový byt s rozlohou 140 m2, ktorý zachováva charakter budovy starej 200 rokov, v ktorej sa nachádza. Priestor s jedinečným podkrovím dostal svoj názov podľa parížskeho námestia – Madeleine. Pôvodné vápencové steny a dubové trámy boli zachované a obnovené s archeologickou precíznosťou. Pridanie ďalšieho prvku – skla na podlahu a steny umožnilo každej miestnosti zachovať si pocit otvorenosti a zároveň umožnilo krásne výhľady na oblohu a strechy Paríža.
V jednom rohu loftového apartmánu sa nachádza terasa na nádvorí, obklopená pät metrov vysokými presklenými stenami. Táto terasa pôsobí ako ďalšia z izieb, nájdeme tu starožitný mramorový krb, zrkadlo a luster na pozadí živej tapety, ktorú tvorí sedem metrov vysoká vertikálna záhrada. Tá stúpa cez obidve úrovne bytu. Nádvorie bolo koncipované ako tradičný salón v parížskom byte z 19. storočia. Naopak, interiérový kozub, schody a ostatné detaily sú vyberané v modernom dizajne – interiér tak silno kontrastuje s exteriérom. Hranicou medzi týmito dvoma prostrediami je vertikálna záhrada, ktorá zasahuje aj do vnútra apartmánu. Dlažba z vnútra bytu akoby cez sklo prechádzala von, na nádvorie. Aj ona je dôsledkom toho, že autor návrhu sa snažil o zmazanie hraníc medzi interiérom a exteriérom, pre ktoré použil aj viaceré vrstvy priehľadných a reflexných sklenených povrchov. Použitie skla ďalej zahŕňa sklenené skrinky v kuchyni, sklenené obklady a príslušenstvo v celom byte, napríklad stolíky a zrkadlá. Všetky navrhnuté prvky sú plne funkčné, vrátane exteriérového krbu. Z dispozičného hľadiska sú izby sú umiestnené na oboch poschodiach na opačnom konci bytu, koncipované okolo nádvoria, ktoré vzniklo ako prvé.
Keď nádvorie určuje interiér
Návrh bytu bol čiastočne inšpirovaný už neexistujúcim podkrovným bytom a strešnou terasou na Champs Elysées v Paríži, ktorú Le Corbusier navrhol v dvadsiatych rokoch minulého storočia pre zberateľa umenia Charlesa de Beistegui. Autor návrhu Michael Herrman o svojej inšpirácii povedal: „Pre mňa bolo zaujímavé, ako Le Corbusier preklenul modernizmus a surrealizmus v Beisteguiovom byte. Bol som očarený rovnováhou medzi high-tech prísnosťou a minimalizmom moderny s hravosťou a extravaganciou surrealizmu. Jedna z prvých vecí, ktoré som v apartmáne Madeleine navrhol, bolo nádvorie. Všetky ostatné priestory boli navrhnuté potom, vo vzťahu k nemu ako k priestoru, na ktorý sa treba zamerať. Od počiatku som vedel, že chcem, aby bolo nádvorie považované za ďalšiu miestnosť interiéru. Vonkajšia záhrada bola najsurrealistickejšou časťou v Corbusierovom návrhu s kozubom, zrkadlom a trávou ako kobercom. Videl som v ňom vonkajší priestor ako druh odrazu vnútorného priestoru. Ďalším aspektom Corbusierovej práce v byte zberateľa umenia bolo, ako chcel ohraničiť výhľad v kontexte mesta. Často to robil špecifickým spôsobom. Steny vonkajšej terasy ukryl, aby odhalil niektoré pamiatky a „camera obscura" poskytla panoramický výhľad na mesto." V apartmáne Madeleine zrkadlá rovnakým spôsobom prinášajú netradičný pohľad na Eiffelovu vežu. Michael Herrman chcel narušiť realitu, páčila sa mu myšlienka bytu ako určitého observatória, odkiaľ je vidno mesto súčasnosti i minulosti, oboje naraz, z výšky 6. a 7. poschodia.
Punc nenápadného luxusu dodávajú bytu nielen použité materiály a riešenia, ale aj nábytok a doplnky zvučných mien a značiek. Pozornému oku neujde prítomnosť jedálenského stola Vanity od Stefana Giovannoniho či stoličky Déjà-Vu, ktoré navrhol dizajnér Naoto Fukasawa pre Magis. V kancelárskych priestoroch na poschodí nájdeme Louis Ghost chair dd Phillippa Starcka či Molded Plastic armchair od Charlesa a Ray Eamesovcov. Obývačke dominuje sedačka značky BoConcept, kávový stolík z Ligne Roset či stolička One od Konstantina Grcica. Ak ste na nádvorí pred majestátnym kozubom spoznali stoličky Diamond od firmy Knoll, vedzte, že ste sa nemýlili. Všetko toto dopĺňa nábytok samotného autora návrhu Michaela Herrmana.
Ľahko rozpoznateľné ikony
Svoju vlastnú kolekciu prvýkrát predstavil na výstave v Miláne v roku 2010. Práve z nej pochádzajú zrkadlo vo vstupnej časti, okrúhly stolík so zrkadlovým povrchom v kuchyni, ktorý odráža svetlo dopadajúce z lustra o poschodie vyššie, či nástenné zrkadlo v jedálni alebo veľké sklopné zrkadlo v hliníkovom ráme v priestore priľahlom k nádvoriu. Francúzsko-americký architekt Michael Herrman založil v roku 2005 v Paríži rovnomenné štúdio, ktoré sa zameriava na použitie inovatívnych materiálov, jedinečné dizajnové riešenia a citlivý prístup ku kultúrnemu a historickému kontextu objektov. Realizované projekty zahŕňajú rezidencie, obchodné priestory, reštaurácie, rovnako ako experimentálne štruktúry, mestské inštalácie a dizajn nábytku. Michael je držiteľom viacerých ocenení, medzi inými aj Rome Prize in Architecture či Fullbright Fellowship. Po získaní bakalárskeho titulu na Cornell University získal ďalšie vzdelanie na univerzite v Princetone. Pred tým, než si otvoril vlastné štúdio, pôsobil v ateliéri Arata Isozaki v Tokiu a v štúdiu Jeana Nouvela v Paríži.
text: Sláva Štefancová
foto: archív Michaela Herrmana
