Lucia Števíková: „Svetlo dokáže úplne zmeniť spôsob, akým vnímame architektúru“

V rozhovore sme sa pani Luciou rozprávali o tom, kde vo svete ju osvetlenie najviac očarilo, ktoré mestá pracujú so svetlom najpremyslenejšie a kam podľa nej smeruje budúcnosť svetelného dizajnu.

ILUMA sa venuje svetlu už viac ako 27 rokov. Keď cestujete, vnímate architektúru aj cez svetlo, s ktorým pracuje? 

„Samozrejme, je to moja profesionálna deformácia, ktorá sa zapne vždy, keď vstúpim do nového priestoru. Som veľký fanúšik modernej architektúry, ale ešte viac ma fascinuje, ako architekti pracujú so svetlom. Kamkoľvek prídem, moje oči automaticky smerujú najprv na strop. Sledujem, ako je svetlo vedené, aké sú použité svietidlá, ako pracujú s tieňom, odrazom či atmosférou. Ale zároveň sa snažím najskôr vnímať celok, pocit, ktorý priestor vytvára. Až potom prichádzajú technické detaily, ktoré si všímam takmer podvedome. Niekedy dokonca pátram po značke použitých svietidiel, pretože ma zaujíma, ako sa rôzne krajiny a architekti rozhodujú pri výbere. 

Ktoré miesto vás najviac prekvapilo tým, ako citlivo pracuje so svetlom – či už vo verejnom priestore, alebo v celkovej atmosfére?

Pred rokmi ma v tomto smere úplne očarilo Dánsko. Majú neuveriteľne premyslený vzťah k svetlu, ktorý vychádza z ich kultúry aj klímy. Je fascinujúce, ako dokážu pracovať s jemnosťou, teplom, dizajnom, a pritom zostávajú verní vlastným značkám a tradícii. Dánske verejné osvetlenie pôsobí prirodzene – akoby bolo súčasťou mestského tkaniva, nie technickým doplnkom. Minulý rok ma prekvapil Paríž a Praha, ale nie ich historické centrá, tie pozná každý. Vynechala som turistické trasy a vydala som sa do štvrtí modernej architektúry, kde sa dá vidieť, ako mestá pracujú so svetlom v súčasnosti. V Paríži citlivo kombinujú nové technológie s atmosférou jednotlivých štvrtí. V Prahe je príjemné vidieť, ako svetlo dokáže podporiť orientáciu v priestore a zvýrazniť architektonické detaily bez toho, aby pôsobilo rušivo

Guggenheim-Museum Bilbao

Keď už hovoríme o svetle a architektúre, predpokladám, že rada cestujete. Práve na cestách vznikajú tie najinšpiratívnejšie svetelné zážitky. Spomeniete si na miesto, kde je práca so svetlom taká výnimočná, že by ste ju najradšej preniesli aj na Slovensko?

Áno, bolo to vo Valencii, ktorá ma očarila svojou ľahkosťou. Je to mesto, ktoré opakovane získava titul „najlepšie miesto na život“ – a keď tam človek príde večer, pochopí prečo. Bravúrne tam pracujú s verejným priestorom. Majú nádherne prepojené parky, ihriská, moderné architektonické monumenty aj historické uličky. Všetko to spolu hrá a ladí v jednej harmonickej svetelnej atmosfére. Svetlo je tam jemné a premyslené – podporuje život vonku a zároveň necháva vyniknúť architektúru. Večer vytvára prirodzený rytmus, ktorý vás spomalí a pozýva prejsť sa, sadnúť si alebo len pozorovať, ako sa mení na fasádach. Práve tam som si naplno uvedomila, aké dôležité je, keď mesto pracuje so svetlom. Mnohé z toho by som chcela preniesť aj na Slovensko.

Navštívili ste niekedy stavbu alebo priestor, kde svetlo úplne zmenilo váš zážitok z architektúry?

Kostoly cielene nevyhľadávam, no občas vstúpim do priestoru, ktorý ma úplne zastaví. Presne to sa mi stalo v talianskom Como. Miestna bazilika pôsobí neuveriteľne silno – nie je to len architektúra, ale súhra svetla, hudby a histórie, ktorá vytvára hlboko duchovnú atmosféru. Bol to zážitok, ktorý vo mne zostal ešte dlho po odchode. A priznám sa, tento rok sa neviem dočkať návštevy dokončeného chrámu Sagrada Família v Barcelone. Je to miesto, kde svetlo zohráva hlavnú rolu – nielen ako technický prvok, ale ako súčasť samotného konceptu. Antoni Gaudí s ním pracoval ako so živým materiálom a som veľmi zvedavá, ako bude priestor pôsobiť v plne dokončenej podobe. Myslím si, že pôjde o ďalší z tých priestorov, kde zásadne mení spôsob, akým človek vníma architektúru.

Máte obľúbenú destináciu, kam sa rada vraciate?

Pracovne sa úplne najradšej vraciam do Milána. Každé dva roky sa tam koná Euroluce – výstava svietidiel v rámci milánskeho týždňa dizajnu, čo je pre mňa vždy obrovská dávka inšpirácie. Miláno má neuveriteľnú energiu, celé mesto žije svetlom, dizajnom, experimentovaním, počas Euroluce sa tam stretávajú výrobcovia, architekti aj dizajnéri z celého sveta. Súkromne sa veľmi rada vraciam do Slovinska. Je to krajina, ktorá ma nikdy nesklame – je pokojná, premyslená, s krásnym vzťahom k verejnému priestoru. Pri poslednej návšteve Ľubľany sme sa boli pozrieť v Centre Rog – veľkom kreatívnom a komunitnom centre, ktoré vzniklo rekonštrukciou bývalej továrne na bicykle Rog. V tomto prípade sa stará industriálna architektúra zmenila na živý priestor plný ľudí, nápadov a svetla. 

Center Rog, Ľubľana- Slovinsko

Do akej miery vás zahraničné projekty ovplyvňujú pri práci na slovenských realizáciách? Prinášate si z ciest konkrétne riešenia, alebo skôr pocit a atmosféru, ktoré následne pretavíte do návrhov?

Z každej cesty – či už pracovnej alebo súkromnej – si beriem domov batôžtek inšpirácie, fotím si čokoľvek ma zaujme a často sa k tomu po rokoch vraciam. Najviac sa pri svojej práci vraciam k fotkám z výstav, nápady odtiaľ pri projektoch aktívne využívam. Zahraničné výstavy sú pre moju prácu prameňom života.

Keď sa pozriete na to, ako sa svetlo používa vo svete, kam podľa vás smeruje budúcnosť osvetlenia? Bude dominantná technológia, alebo skôr návrat k prirodzenosti?

Aktuálne sú dominantné technológie – to je realita, ktorú vidíme v mestách aj v interiéroch. LED systémy, inteligentné riadenie, senzory, adaptívne osvetlenie – to všetko posúva svetlo do úplne novej úrovne efektívnosti. Ale osobne verím, že budúcnosť nie je o extrémoch. Najviac ma oslovuje zlatý stred: jemný návrat k prirodzenosti, ale so zachovaním výhod moderných technológií. Myslím si, že smerujeme k svetlu, ktoré bude inteligentné, ale zároveň ľudskejšie – teplejšie, mäkšie, viac rešpektujúce biorytmy a atmosféru priestoru. Technológia by mala byť nástrojom, nie cieľom.

Vnímate rozdiely v prístupe k osvetleniu medzi rôznymi kultúrami – napríklad medzi severom a juhom Európy či medzi Amerikou a Áziou?

Na túto otázku by sa dalo odpovedať veľmi rozsiahlo, pretože kultúrne rozdiely vnímania svetla sú obrovské. Ale ak to mám zhrnúť, áno, rozdiel vidíte na prvý pohľad. V ázijských mestách prevláda chladnejšia farba svetla – často veľmi intenzívna a dynamická. Je to súčasť ich vizuálnej identity, rýchleho tempa a neustáleho pohybu. Svetlo tam často slúži ako orientačný bod, reklama, rytmus ulice. Naopak, sever Európy pracuje so svetlom úplne inak. Tam je svetlo skôr mäkké, teplé, veľmi premyslené. Súvisí to s podnebím, dlhými zimami aj kultúrou hygge – svetlo má vytvárať pocit bezpečia, domova a pohody. A potom sú tu južné krajiny, kde je prirodzeného svetla veľa a umelé osvetlenie často len dopĺňa atmosféru. Tam sa pracuje s tieňom, kontrastom a večernou energiou ulíc. Každá kultúra má svoj vlastný „svetelný rukopis“ – a práve to je na cestovaní fascinujúce. Svetlo vám veľa prezradí o tom, ako ľudia žijú, čo považujú za dôležité a akú atmosféru chcú vo svojich mestách vytvárať.

Rozhovor pripravila: Petra Adamcová,

foto: archív Lucia Števíková