31.8.2014

Je autorom významných stavieb a rekonštrukcií. Ovplyvnili ho mimoriadne osobnosti slovenskej architektúry a interiérového dizajnu. V profesionálnom živote prešiel rozdielnymi etapami – od krátkeho obdobia slobody koncom šesťdesiatych rokov cez normalizáciu, nežnú revolúciu až po vlastnú prax. Spoločným menovateľom všetkých je láska k architektúre. Rozprávali sme sa s pánom profesorom Jánom Bahnom.

Na VŠVU ste študovali u profesora Vojtecha Vilhana, ktorý patril k zakladateľom modernej slovenskej interiérovej tvorby. Vďaka nemu vznikla i študijná špecializácie v tomto odbore. Ako ovplyvnil vaše smerovanie po ukončení štúdia?
Vojtech Vilhan bol vtedy na vrchole svojej tvorby. Keď som nastúpil do jeho ateliéru, práve sa vrátil z Montrealu zo svetovej výstavy EXPO 67, kde realizoval slovenskú Kolibu a Bratislavskú reštauráciu v československom pavilóne. Tento inteligentný a tolerantný človek bol úplne oddaný architektúre. Pomohol mi odhaliť jej hĺbku a čaro. Po skončení školy som od roku 1971 do roku 1979 pracoval aj v jeho súkromnom ateliéri. To bola moja ďalšia škola. V tom období vzniklo z našej spolupráce veľa zaujímavých interiérov. Bol to človek, ktorý mi chýba doteraz. Po jeho predčasnom odchode som si prvýkrát uvedomil pominuteľnosť života.

Námestie SNP

Prax ste začínali v Štátnom projektovom ústave obchodu v období normalizácie. Podieľali ste sa na viacerých významných projektoch. Ako spomínate na obdobie, keď moderná architektúra prechádzala cenzúrou?
V bývalom ŠPÚO sa v dobe môjho nástupu pracovalo na projekte obchodného centra Obchodná. Vtedajší riaditeľ Ivan Matušík mal rozbehnutý projekt prestavby veľkej časti mesta. V čase normalizácie sa projekt nakoniec nezrealizoval. Pracoval som aj na projekte Kamenného námestia a navrhovali sme interiéry hotela Kyjev. V ŠPÚO vznikla sympatická skupina mladých architektov, ktorí tu, v legendárnom podkroví, vytvorili viaceré, na tú dobu progresívne projekty. Snažili sme sa cestovať a zháňať literatúru o aktuálnych problémoch európskej architektúry. Náš ateliér chcel byť európsky a nie podliehať oficiálnym socialistickým trendom. V tom sme si boli blízki s ateliérom SIAL v Liberci.

Vľavo budova VÚB, vpravo budova ČSOB

Z prelomu 70. a 80. rokov pochádzajú významné stavby, ako napríklad OD v Ružinove, banky v Žiline a v Čadci. Patria do portfólia ateliéru ŠPÚO a získali ocenenia aj v zahraničí. Ako sa odrazili tieto úspechy na vašej práci?
Moje „pracovité" sedemdesiate roky, keď som pracoval paralelne v ŠPÚO a aj u profesora Vilhana, postupne prinášali ovocie začiatkom osemdesiatych rokov. Najprv v podobe realizácie interiérov vládneho salónika na bratislavskom letisku a banky v Žiline, ktoré sme robili s Vojtechom Vilhanom. Nasledovala banka v Čadci, na ktorej sme spolupracovali s kolegom Mihálikom. S kolektívom z ateliéru ŠPÚO sme v roku 1984 otvorili Obchodný dom v Ružinove. Po desiatich rokoch sme dokončili aj Dom odievania na Námestí SNP v Bratislave.

Vila Lucia

V akom rozpoložení vás zastihli revolučné udalosti v roku 1989?
V osemdesiatych rokoch nám už ŠPÚO neposkytoval vhodné tvorivé prostredie. Presťahovali nás zo starého mesta do Ružinova a pričlenili nás k Projektovému ústavu obchodu a cestovného ruchu. Pretože sme neboli vyvolení režimom, nedostávali sme oficiálne rezortné zákazky. Svoje malé experimenty sme skúšali na menších stavbách. Od roku 1984 do 1987 sme organizovali stretnutia stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule. Tu sme prezentovali naše úspešné realizácie, ktoré oficiálne prebral aj Zväz architektov pre bienále v Sofii. V rokoch 1988 a 1989 sa tieto stretnutia konali v Čechách v Starých Splavoch. Získavali sme tu cenné informácie o aktuálnom stave architektúry a nadviazali kontakty so zahraničnými kolegami. Na tieto stretnutia chodili najvýznamnejší českí architekti, ktorí vtedy pôsobili skôr v disente.

Bolo pre vás otvorenie vlastného ateliéru po 20 rokoch práce v štátnom podniku veľkou zmenou?
Koncom osemdesiatych rokov sa pod vplyvom „gorbačovského odmäku" začala liberalizovať aj projekčná činnosť. Začali sa formovať družstevné ústavy. Na Starých Splavoch sa už diskutovalo o možnostiach podnikania. My, ako architekti, sme boli v rámci prác na interiéroch zvyknutí na určitú formu súkromného podnikania. Postupne sme získali zákazky, vyhrali súťaže a rozbehli súkromný ateliér. Výhodou bolo to, že sme začali s podnikaním hneď v prvom roku po prevrate. Väčší ateliér sme definitívne rozbehli, keď sme vyhrali súťaž na Centrálu VÚB v Bratislave.

Vládny salónik na letisku

V roku 1990 ste prijali ponuku viesť vlastný ateliér na VŠVU. Ako sa pozeráte na prácu so študentmi po 20 rokoch?
Začiatkom roku 1990 nikto nevedel, čo sa bude diať. Projektové ústavy sa rozpadali a my sme si začali zakladať vlastné ateliéry. Vtedy prišla od študentov VŠVU výzva, aby sme zachránili školu. Zúčastnil som sa konkurzu a od septembra 1990 som nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení ako vedúci majstrovského ateliéru architektúry III. Na začiatku sme učili študentov robiť architektúru. Teraz je v škole vzdelaná a rozhľadená generácia, ktorá sa viac zaujíma o teoretický experiment. Za 21 rokov u mňa absolvovalo 61 diplomantov, z ktorých viacerí sú nositeľmi Ceny Jozefa Lacka i Dušana Jurkoviča.

Univerzita KomenskéhoTakmer 50 rokov profesijne pôsobíte v Bratislave. Mesto vám doslova rastie pred očami. Ako vnímate jeho vývoj?
Rád používam vetu: „Bratislava má topografické a geografické predpoklady pre vznik čarovného mesta." Žijú tu však ľudia, ktorí nemajú skúsenosti so stavbou miest. Prví slovenskí urbanisti vyšli zo školy v 50. rokoch minulého storočia. V povojnovom období socialistickej výstavby chrlili panelové byty a centrum mesta schátralo. Padlo Podhradie. Bratislava zažila po roku 1990 a po vstupe do EU najväčšiu spoločenskú zmenu. Stala sa hlavným mestom nového štátu a ocitla sa v strede Európy. Nemá na to pripravenú infraštruktúru a ani víziu. Preto tu vznikajú agresívne a naivné architektúry.

V júli ste vydali knihu Vily nad Bratislavou. Dať dokopy 584 strán o unikátnych stavbách, významných architektoch i osudoch obyvateľov domov bolo určite náročné a zároveň pekné. Ako dlho ste knihu pripravovali?
Knihu začal písať kolega Tomáš Berka zhruba pred tromi rokmi. Po roku písania, fotografovania i bádania potreboval nové impulzy. Preto mu vydavateľ Albert Marenčin odporučil, aby ma oslovil s návrhom na spoluprácu. Rýchlo sme sa dohodli a dva roky sme spoločne pokračovali v zbieraní materiálov a fotografovaní. Do finalizácie a grafických úprav som zapojil aj kolegov z môjho ateliéru. Počas prípravných prác som spoznal množstvo osudov obyvateľov štvrtí, kde vily stoja. Kniha dokumentuje vilovú zástavbu v lokalitách nad hradom. Bohužiaľ čas je neúprosný a mnoho víl už zaniklo a proces likvidácie pôvodnej zástavby pokračuje.

  Vlastný ateliérAj vo vašom súkromnom ateliéri vzniklo veľa významných projektov rodinných domov. Na ktoré rád spomínate?
Prvú ozajstnú skúsenosť s rodinným domom som zažil pri práci na projekte pre rodinu profesora V. Fischera vo Fialkovom údolí v rokoch 1974 – 1978. Stavbu manažoval pán Štefan Šebesta, bývalý podpredseda zboru povereníkov a bývalý minister Dubčekovej éry. Na tejto stavbe bola vynikajúca atmosféra. Naopak, s pánom Zubaľom sa pri projekte Vily Linea komunikovalo zložitejšie. Navrhnúť dom pre rodinu mladého režiséra Michala Vajdičku bolo zas mimoriadne inšpiratívne. A krásne spomienky mám aj na rodinu Štefana Friebeisza a jej dom pod Kolibou.

Okrem novostavieb ste robili aj rekonštrukcie bratislavských víl z minulého storočia. Niektoré zásahy do dispozície boli radikálne. Je ťažšie vytvoriť vlastný návrh rodinného domu alebo vstúpiť do diela niekoho iného?
Ja mám rád dobrú a zaujímavú architektúru zo všetkých období. Rád objavujem záhadné megalitické stavby, antiku, ale aj renesančné vily a eklektiku, napríklad Benátok. Pri rekonštrukciách eklektických víl sa snažím pochopiť obdobie ich vzniku, zámer tvorcu a dobový kontext. Snažím sa ich aj vyčistiť od nelogických nánosov. Aj pri moderných vilách hodnotím ich originalitu v kontexte prostredia. Ako architekt si po desaťročiach skúseností uvedomujem časový faktor. Viem posúdiť, čo má trvalejšie hodnoty a čo iba krátkodobý efekt. Pre mňa je dialóg s tvorcom pôvodného domu lákavý, a preto rád robím rekonštrukcie.

Zúčastnili ste sa mnohých domácich aj zahraničných súťaží – ako súťažiaci i ako porotca. Ako sa pozeráte na dve najväčšie prehliadky architektonickej tvorby na Slovensku – CE.ZA.AR. a Stavba roka?
Hovorí sa, že na Slovensku je inflácia ocenení. Myslím si však, že každú súťaž, ktorá poskytuje možnosť lepšie spoznať našu architektúru a stavebníctvo, treba uvítať. V oboch spomínaných súťažiach sa prejavuje útlm realizácií, z čoho nasledovne plynie menší výber pre porotu. V súťaži CE.ZA.AR. porota často prekvapí svojím výberom. Rovnako aj Stavba roka mala problém vybrať výnimočné stavby. My v Spolku architektov Slovenska udeľujeme už 49. ročník najvyššej ceny – cenu Dušana Jurkoviča. Teraz stojíme aj pred dilemou, čo nominovať na Krištáľové krídlo v kategórii architektúra.

Lettrichova vila

Momentálne spolupracujete na výstave a katalógu Architektúra vína v strednej Európe. V niektorých vinárstvach sú naozaj atraktívne objekty, ktoré spájajú zaujímavú architektúru a atmosféru miesta. Čo vás prilákalo k tomuto projektu?
K spolupráci na pripravovanej putovnej výstave Architektúra vína v strednej Európe ma prizvala Galéria J. Frágnera v Prahe. Pochádzam z vinárskej rodiny a mám rád vinárske krajiny, ktoré vnímam aj geograficky. Rád cestujem a spoznávam ich atmosféru. Víno a architektúra sa vyvíjajú spoločne od vzniku civilizácie. V súčasnosti sa ich spoločenské vnímanie rozširuje. Z Kalifornie sa k nám rozšírilo heslo: „Víno nie je alkohol. Víno je kultúra." V tomto duchu sa realizujú aj nové vinárstva – zážitkové centrá s kreatívnou architektúrou. Výstava bude na budúci rok reinštalovaná aj v Bratislave.

text: Ivona Partmanová
foto: AA Ateliér Architektúry

Celý rozhovor si môžete prečítať v magazíne Top trendy v bývaní 2014.