8.10.2014
Jar, leto, jeseň, zima... a jar. Niežeby sme chceli hovoriť o striedaní ročných období či o večnom kolobehu života, ktorý vo svojom rovnomennom príbehu bravúrne zobrazil kórejský režisér Kim Ki-duk. Jeho snímku však nespomíname náhodou. Autori adaptácie podkrovného priestoru, ktorý vám približujeme v nasledujúcej reportáži, totiž čerpali inšpiráciu aj z tejto filmovej básne.
Začneme však menej poeticky. Budova bývalej školy v českom Mikulove, ktorá v súčasnosti funguje ako polyfunkčný objekt s kanceláriami, ordináciami a bytmi, dlhé roky ukrývala zabudnutý pôjd. Vznikol ešte za bývalého režimu, a to násilným prestropením priestorov auly. Krov tak zostal vo výške 1,5 metra v pravidelnom rytme rozčlenený tiahlami, čo zabránilo tomu, aby sa vôbec využíval. A keďže priestory pod povalou sa medzitým zrekonštruovali, bolo prakticky nemožné zjednotiť ich a vrátiť im pôvodnú tvár. Keď však po rokoch podkrovie objavili, nevyzeralo to s ním až tak márne. Samozrejme, ako to pri starších objektoch býva, prvé návrhy (bez akéhokoľvek poučenia zo stavebného omylu predchádzajúceho režimu) prišli iba s ďalším, zbytočne radikálnym riešením. „Pôvodný projekt, na ktorom neparticipoval žiadny architekt, navrhoval vyrezať tiahla a skryť krov sadrokartónom, čím by však zničil tektoniku konštrukcie. My sme pri hľadaní vhodného stavebníka spracovali viac variantov. Hľadali sme cestu, ktorá zachová ducha a logiku priestoru, ktorá vyhovie požiadavkám pamiatkarov a zároveň ponúkne komfortné bývanie, " vysvetľuje jeden z autorov adaptácie, architekt Jan Hora z ateliéru ORA.
Niekto oddychuje na chalupe, niekto v lofte...
Štúdia prešla niekoľkými fázami, ateliér dokonca navrhol aj „rodinný" variant. Nakoniec sa však zrealizovala minimalistická verzia, ktorá priestor nijako nedelí ani nedrobí. Všetko ovplyvnili dva faktory, ktoré zdanlivo vôbec nesúvisia. Cestu jednoduchosti a zachovania priestorov v čo najvernejšej podobe podporili stavebníci – budúci majitelia bytu. Paradoxne, pochádzajúci od protinožcov. Oni jediní ‒ Austrálčan a Moravanka žijúca v Austrálii ‒ totiž dokázali oceniť autenticitu priestoru. Tamojší obyvatelia majú všeobecne úctu voči čomukoľvek starému, takéto „artikle" sú tam dokonca nedostatkovým tovarom. „Minimalistický variant bol ideálny, pretože sme do priestoru chceli zasiahnuť čo najmenej. Jedna z našich hlavných zásad znie, že najdôležitejšie je rozpoznať, kedy radšej nezasahovať. Ponechať všetko tak, ako to je, a do priestoru vstupovať v najmenšej možnej miere, bolo teda zásadným rozhodnutím. V takejto podobe však priestor nie je navrhnutý na trvalé bývanie. Dokážeme si to predstaviť, avšak, je určený skôr na relax. Niekto preferuje chalupu, niekto zasa loft v Mikulove...," vysvetľuje architekt.
Rámy v priestore
Priestor však bolo treba spojiť a prekonať problém s tiahlami. Riešením bolo zväčšenie rektifikačných ôk do podoby priechodov. Tiahla tak oddeľujú jednotlivé „miestnosti". Steny sú imaginárne ako v Kim Ki-dukovom filme. To je druhý faktor, ktorý ovplyvnil výber finálneho variantu. „Idea s rámami bola prítomná už na začiatku. Potom sa úvaha komplikovala, až zasa dospela len k rámu v priestore. Nejako sa nám to prirodzene spojilo ‒ oný asketizmus a vzájomný rešpekt, kedy sa obyvatelia navštevujú skrze dvere v priestore aj napriek tomu, že tam nie je žiadna stena. Zdieľanie otvoreného priestoru vyžaduje veľkú mieru tolerancie, a nie každému to vyhovuje," pokračuje Jan Hora. Podotýka, že nič v projekte neprebiehalo úplne štandardne. Podľa slov architekta nebolo ani také ťažké dostať pamiatkarov na svoju stranu, veď projekt ponúkal riešenie do tej doby neriešiteľnej úlohy a kompromis preto uvítali všetky strany. Zložitejšia bola komunikácia s budúcimi majiteľmi bytu. Spočiatku prebiehala na diaľku, napríklad cez Skype, potom počas dokončovacích prác priamo na mieste. Časový posun vraj urobil svoje a architekti tak viedli so zadávateľmi dlhé debaty v noci alebo skoro ráno. Našťastie, mali ich plnú dôveru. Jediný rozdiel, na ktorý počas spolupráce natrafili, boli ceny niektorých druhov materiálov. Austrálčanom bolo napríklad treba vysvetliť, že kameň môže byť v našich končinách extrémne drahý, a preto sa musí použiť keramika.
Zdarný koniec
Architekti spracovali projekt pre developera, ktorý priestor ponúkal potenciálnym klientom. Nehnuteľnosť je to naozaj atraktívna, keďže vďaka ploche 140 m2 ide o najväčšiu garsónku v širokom okolí. Kúpeľňa s chodbou sa nachádzajú v pôvodnom prístavku. Byt má dokonca vlastnú rozľahlú terasu, ktorá je prístupná vďaka novo prerazenému vikieru. Prirodzené svetlo do priestoru vstupuje pomocou veľkého zaskleného vikiera a strešných okien. Umelé osvetlenie tvorí niekoľko lustrov a skryté atmosférické LED svetlo inštalované nad väznicami. Spí sa na boxe v konečnej sekcii priestoru. Všetko zabudované, vrátane kuchyne, navrhoval architektonický tím. Linku a varný ostrov pritom vyrobila známa komerčná nábytkárska spoločnosť. Ako podotýka Jan Hora, ak si dáte prácu s návrhom, vyrobia vám ju kvalitne a omnoho lacnejšie ako v štúdiu. Ostatný nábytok a doplnky však vyberali samotní obyvatelia, vrátane kravských koží dovezených z Austrálie. „Projekt mal veľmi obmedzený rozpočet, čo občas viedlo ku kompromisným riešeniam a niektorým surovým detailom. Celkovou koncepciu sa však podarilo udržať," dodáva architekt. Ako naznačuje príbeh spomenutej kórejskej snímky: čokoľvek v živote urobíte, všetko sa vám vráti. Veríme, že autorom tejto nevšednej adaptácie sa vytrvalosť vo viere robiť veci lepšie, a to aj za cenu komplikovaných a neštandardných postupov, oplatí minimálne v nových zaujímavých projektoch, ktorými obohatia život ďalších ľudí...
Projekt v skratke
Autor: ORA - Jan Hora a Barbora Zmeková
Spolupráca: Matěj Špaček
Adresa: Mikulov, Česká republika
Projekt: 2011
Realizácia: 2013
Úžitková plocha: 140 m2
text: Anna Salvová
foto: Jan Žaloudek
Celý článok si môžete prečítať v magazíne SaB jún – júl 2014.
