Dnes večer sa naša redakcia magazínu Stavebníctvo a bývanie, ako mediálny partner, zúčastnila odovzdávania cien za architektúru, CE-ZA-AR 2019. Hoci sa priebeh odovzdávania niesol v podobnom znení, ako to bolo v minulom roku, priestory Starej tržnice v Bratislave tentokrát zažili niekoľko zaujímavých zmien.

 

K zmenám začalo dochádzať vo vnímaní architektúry. Platí to vo všeobecnosti pre celú spoločnosť; ako laickú, tak odbornú. Podobne ako médiá, aj verejnosť zamerali počas tohto roka pozornosť na menej tradičné formy bývania. A zdá sa, že toto nové zmýšľanie sa prejavilo aj v prístupe investorov a architektov. To sme spozorovali hneď pri prvom ocenenom projekte. V úvode večera komentoval predseda poroty, architekt Petr Hájek, situáciu v aktuálnom ročníku údernými slovami: "Videli sme mnoho krásnej architektúry, myslím si, že sme vybrali dobre."

 

 

Víťaz v kategórii Rodinné domy

Chata-rodinný dom 3.0 v Bernolákove, je súčasťou novovznikajúcej štvrte domov na malých, jednotvárnych parcelách. Odlišnosť, vďaka ktorej vyniká v beztvarom kolorite, zapôsobila na porotcov svojou odvahou, s akou architektonické trio Katarína Príkopská, Ivan Príkopský a Tomáš Szőke pristúpili k vytvoreniu domu prepojeného so záhradou. Netradičné poňatie celého obytného telesa závislom na podpore drevených stĺpov, sa podpísalo na živom dialógu medzi súkromným investorom a architektonickým štúdiom. Jednou z požiadavok bolo okrem iného to, aby sa v chate Otvorenosť a úprimnosť projektu, ktorý v maximálnej možnej miere rešpektoval požiadavky majiteľov, ocenil aj Pavel Nasadil. Ocenení architekti reagovali na uznanie odborníkov s nadšením. „Keď vás osloví klient, ktorý očakáva, aby ste mu pomohli so skladačkou a nielen vytvorili hotový kus, byť architektom je v takých prípadoch krásna práca,“ uzavrel víťazstvo Ivan Príkopský.

 

 

 

Popis foto: Krytá terasa rozširuje možnosti chápania bývania. Spojenie domu a záhrady je rozšírené v najväčšej možnej miere. Deti získali samostatný priestor, ktorý patrí len im

Foto: TOITO/Katarína Príkopská

 

 

V prípade druhej súťažnej kategórie s názvom Bytové domy, bola porota postavená medzi tri bytové komplexy, ktoré pracovali s odlišnými požiadavkami aj možnosťami lokality. Prvý nominovaný projekt, Záhradné vily, bol náznakom budúcnosti života v Záhradnom meste, ktoré vychádzalo z ideálu architekta Petra Vavricu. Napriek cnostnému plánu však odborná porota uprednostnila projekt architektonického štúdia Petra Sticzaya-Gromskeho.

 

 

Víťaz v kategórii Bytové domy

Podľa Petra Sticzaya-Gromskeho je podoba bytoviek v hlavnom meste pomerne jednotvárne. Neodpustil si pritom poukázať na akúsi dlhotrvajúcu tradíciu. „Chceli sme vyjsť zo stereotypu a pokúsiť sa vytvoriť vysokú, líniami krehkú bytovku, ktorá by bola svojím vzhľadom iná,“ priblížil motív ukrytý za víťaznou stavbou. Po obdržaní ceny uznal, že v súčasnom prostredí slovenskej architektúry a pri aktuálnom zmýšľaní developerov je radosť byť architektom zodpovedným za návrh projektu, ktorý má slúžiť budúcim generáciám obyvateľov. Delikátne tvary bytovky Nido zapôsobili aj na predsedu Petra Hájka. "Na projekte Nido je výnimočná nielen starostlivosť o interiér, ale aj exteriér," prezradil Hájek. Poukazoval tým jednak na krajinnú úpravu v okolí bytového komplexu na Tomášikovej, jednak na prevetrávanú drevenú fasádu, rozvlnenú ako drapéria, lemujúcu obvodové murivo budovy.

 

 

 Foto: NIDO/Martin Matula

 

Práve kategória Exteriér bola tou, ktorá nasledovala potom, čo potlesk pre ocenené Nido utíchol. Prekvapením večera bola predovšetkým skutočnosť, že sa jednalo o jedinú kategóriu, v ktorej sa podarilo porote ponechať až štyroch finalistov. Ako vyplynulo z ďalších minút, na porotu zapôsobil projekt v Lučenci. Svojím stvárnením pripomínal minulosť spred štyridsiatich rokov. Návrat do minulosti slovenských sídlisk bol nepopierateľný.

 

 

Víťaz v kategórii Exteriér

Jakub Kopec, ako jeden z tých, ktorí sa zaslúžili o renováciu mestského parku v Lučenci, priblížil jej novú podobu na základe určitej spomienky a snahy o navrátenie voľného pohybu, či dokonca objavovania mestského prostredia. Zaujímavosťou je, že park vznikol na mieste niekdajšieho cintorína. Originálne umelecké skulptúry z betóny, rozmiestnené vnútri parku, boli jasným odkazom na začiatky výstavby panelákových sídlisk. Táto črta je pre verejnosť niečím, čo jedna časť obyvateľstva vníma ako odvolávku na detstvo, tá druhá ako neustále otvorenú jazvu socializmu. Ako však zhodnotil rakúsky architekt Kay Strasser, projekt dodáva miestu jedinečný charakter. Podobne po obdržaní ceny zareagovala krajinná architektka Klara Zahradníčková: "Máme veľkú radosť z toho, že sme mohli mostu prostredníctvom tohto projektu dodať novú energiu." Jakub Kopec dodal, že práca s umeleckým výtvarníkom Tomášom Džadoňom bola vitálna a takéto presahy medzi odvetviami sú v architektúre potrebné.

 

 

 Foto: Jan Kekeli

 

Kým v minulom ročníku získal projekt Nádvoria v Trnave hneď niekoľko ocenení. Na pódium sa tento rok dostal dvakrát len jeden architekt - Oliver Kleinert. Nebolo to však v tej istej kategórii. Ocenenie si vyslúžil od odbornej poroty aj verejnosti. On však napriek tomu cenu odovzdal niekomu inému. A postaral sa tým o prekvapenie celého ročníka.

 

 

Víťaz v kategórii Občianske a priemyselné budovy

Víťaz v kategórii Cena verejnosti

Nostalgické nánosy boli citeľné aj pri nominovanom projekte Premeny strednej školy z obdobia normalizácie. Oliver Kleinert postavil verejnosť pred otázku, či má zmysel veci robiť nanovo, alebo by sme sa mali snažiť hľadať spôsoby, ako ich vynoviť, zlepšiť, opraviť a zachovať. Poukázal pritom na ekologický dopad prestavby a ekonomické hľadisko, ktoré môže byť v prípade úpravy či prípadného "revampingu", účinný. S cenou v ruke sa Oliver Kleinert prihovoril divákom so slovami, ktoré nečakal nikto: "Táto cena vlastne nepatrí ani tak mne, ako skôr riaditeľovi školy, vďaka ktorému sa školstvo u nás môže meniť." Ceny následne predal riaditeľovi Gymnázia C.S. Lewisa v Petržalke. A svoje presvedčenie o zmysluplnosti tejto spolupráce zdôraznil aj pri druhom preberaní Ceny verejnosti. "Bol by som rád, keby aj toto ocenenie dokázalo motivovať novú vládu a školstvo k tomu, aby sa mohlo posúvať dopredu a podobné projekty na Slovensku sa diali častejšie."

 

 

Foto: Petra Bošanská

 

A aj keď sa kategória Fenomény architektúry konala po prvý raz, porota sa napriek možnosti oceniť Návrat vily Holubka rozhodla pre druhý projekt v tejto raritnej kategórii. Podľa Śtefana Polakoviča sa jedná o kategóriu, ktorá podrobuje projekty širokému spektru hľadísk, z ktorých vyplýva ich hodnota, ako spoločenského hľadiska, tak aj historického, dobového, politického či hľadiska inovácie. Práve tá rozhodla o tom, kto v tejto kategórii zvíťazil.

 

Víťaz v kategórii Fenomény architektúry

Popri vile Holubka sa do tejto kategórie dostal celkom opačný extrém bývania. Modulárny systém Ark-Shelter, ktorý predstavuje formu prefabrikovaného bývania s možnosťami individualizovaného riešenia. Architekti Martin Mikovčák a Viktor Mikovčák sa na scéne poďakovali remeselníkom, s ktorými sa im podarilo rozvinúť tento systém. Nezabudli pritom spomenúť meno Michel de Backer. Belgický architekt sa o rozvinutie idey zaslúžil tým, že spolu so slovenskou stranou realizačného tímu niekoľkokrát opakovane testoval koncept v Belgicku. Po tom, čo sa osvedčil za hranicami, preniesla sa jeho výroba do Čadce.

 

 

 Foto: Martin Tůma, Jakub Skokan

 

Ucelenosť a jednoduchosť riešenia zapôsobila aj na predsedu poroty, Petra Hájka. Martin Mikovčák pri preberaní ceny vyjadril vieru v budúce uplatnenie tohto modulárneho systému, ktorý dokáže vyhovieť požiadavkám súčasného, ekologicky zmýšľajúceho trhu.

 

 

 

Víťaz v kategórii Interiér

 

Dokonca aj v prípade poslednej architektonickej kategórie mala svoju hodnotu historická budova. Aj keď zmenená na nepoznanie. Chata v Donovaloch je autorským dielom manželov Štofanovcov. Jana Štofan Styková sa rozhodla pre rekonštrukciu rekreačnej chaty, ktorá na ňu zapôsobila svojim umiestnením. S pomocou svojej rodiny a muža, architekta Pavla Štofana, premenila víziu presvetlenej horskej chaty na reálny obytný priestor, ktorý, ako sama podotkla, pracuje s veľmi obmedzenou úžitkovou plochou. Práve z toho dôvodu sa rozhodli manželia-architekti, pre radikálny zásah a z nadzemného podlažia odstránili niekoľko obytných zón. Všetko na úkor toho, aby bolo priečelie chaty využité na maximum. Zasklená fasáda prepúšťa dovnútra chaty veľkorysé množstvo prirodzeného svetla a zároveň pôsobí ako bioklimatický systém, vďaka ktorému je vnútri prirodzene akumulované teplo. Porota ocenila fakt, že v tomto projekte architekti zohľadnili možnosti, ktorá poskytuje krajina a uskromnili sa na svoj vlastný životný priestor.

 

 Foto: Miro Pochyba

 

Ak by sme teda mali zhrnúť, či sumarizovať povahu tohto ročníka, môžeme povedať, že CE-ZA-AR 2019 vstúpil do povedomia ľudí natoľko, že ich donútil dívať sa na architektúru odlišne. Našťastie to znamená že sa na ňu dívame kriticky. Ako vyjadrila vo svojom prejave grafická dizajnérka a členka poroty Ľubica Segečová, je dobré vedieť, že existujú ľudia, ktorí chápu bývanie ako miesto, v ktorom je potrebné myslieť na formu života a to, ako v priestoroch fungujeme. Farby a materiály nie sú všetko. A neísť po povrchu a nehľadať najjednoduchšie riešenia už nie je súčasťou výstavby. Ani tej mestskej, ani tej súkromnej. Hoci s nostalgiou, história slovenskej architektúry sa predsa len dostáva do pozitívneho obdobia plného svetlých momentov. A my sme radi, že sme sa toho mohli osobne zúčastniť. O tom, ako sa zmenil prístup ku kultúre bývania, vás však budeme informovať aj na budúci týždeň.

 

Tentoraz to bude priamo z veľtrhu Moddom.