Detail budovy Slovenského rozhlasu v Bratislave. Foto: flickr.com

Najmä mladšia generácia, ktorá už nemá skúsenosť s režimom, v ktorom vznikli, sa na túto architektúru pozerá inou optikou. Obdivuje veľkorysosť a monumentalitu či autentický „retro“ dizajn, tvrdí Peter Szalay, historik architektúry zo Slovenskej akadémie vied.

Brutalistická architektúra na Slovensku je vnímaná rozporuplne. Niektorí budovy z obdobia socializmu vnímajú ako škaredý prežitok, iní v nich vidia hodnotu. Aký je váš názor?

Samozrejme, patrím k tým druhým, čo vidia architektúru z obdobia socializmu ako zaujímavú a aj hodnotnú z hľadiska umenia, architektúry či historickej pamäte. Zároveň ma zaujíma aj preto, že je to relatívne čerstvá minulosť, ktorá je naozaj rozporuplná či konfliktná a môže nám odhaliť mnoho aj o našej súčasnej spoločnosti.

Ako to vlastne je na Slovensku? Dá sa povedať, brutalistická architektúra = socialistická architektúra?

Historici architektúry, ktorí sa zaoberajú architektúrou druhej polovice 20. storočia, nie celkom radi používajú pojem brutalizmus pre architektúru z obdobia socializmu u nás, pretože poukazuje len na jednu z podôb povojnového modernizmu. Niekoho irituje už aj negatívny náboj tohto pomenovania, mne však pripadá výstižný predovšetkým vo vzťahu verejnosti k tomuto dedičstvu. Pôvodný názov brutalizmus odkazuje francúzsky výraz pre pohľadový betón – béton brut. A ako prvý ho použil teoretik Rayner Banham pre označenie tvorby architektky a architekta Alison a Petra Smithsonovcov, údajne kvôli prezývke Petra Smithsona – Brutus.

Známa brutalistická stavba Robin Hood Garden v Londýne. Foto: flickr.com

Smithsonovci radi používali pohľadový betón, ale aj iné materiály bez povrchových úprav. Takáto „pravdivosť“ stavebných materiálov a konštrukcii sa stala jedným z trendov povojnovej či neskoro modernej architektúry aj u nás. Teda vonkoncom nemožno hovoriť o nejakom komunistickom vynáleze. Zaujímavé je aj to, že ani na západe nie je táto architektúra všeobecne obľúbená, naopak.  O čom svedčí opäť dielo Smithsonovcov, jeden z najoceňovanejších bytových komplexov Robin Hood Garden v Londýne. Vtedajší populárny vzor aj pre našich architektov pred niekoľkými rokmi aj napriek odporu verejnosti  a odborníkov zbúrali. Teda ani súčasné snahy o búranie či polarizované diskusie nie sú len témou u nás v postsocialistickom bloku. 

Dá sa povedať, že v poslednej dobe táto brutalistická, alebo teda socialistická architektúra, u nás zažíva comeback, že si stavby z povojnového obdobia získavajú čoraz viac priaznivcov?

Áno, akiste to súvisí aj s tým, že už starne a či chceme či nie, stáva sa historickou. Zdá sa mi, že hlavne mladšia generácia, ktorá už nemá skúsenosť s režimom, v ktorom vznikli, sa na túto architektúru pozerá inou optikou. Obdivuje veľkorysosť a monumentalitu či autentický „retro“ dizajn.

V podstate aj z pragmatického hľadiska nemôžeme túto architektúru len jednoducho odmietnuť, pretože tvorí výraznú vrstvu všetkého, čo bolo kedy postavené v našej krajine, a sme na nej v podstate závislí.

V čom vidíte najväčšiu pridanú hodnotu socialistickej architektúry?

V tom, že bola vtedajšia architektonická tvorba orientovaná pre širokú verejnosť, pre celú spoločnosť. Napriek autoritatívnemu zriadeniu nemožno uprieť, že školská, zdravotnícka či bytová infraštruktúra prispela k modernizácii a emancipácii obyvateľov našej krajiny.

Čo, naopak, pôsobí aj na vás skôr rušivo?

Najrušivejšie pre mňa je bezcitné narábanie s historickými štruktúrami a časté tvrdošijné presadzovanie nových riešení bez úsilia o dialóg so staršími vrstvami miest a obcí.

Foto: SPU Nitra

Brutalistické stavby nájdeme v takmer každom meste na Slovensku. Ktoré sú podľa vás najvzácnejšie?

Jednoznačne jednou z najlepších stavieb povojnovej moderny je budova bratislavského rozhlasu od trojice architektov Svetko, Ďurkovič, Kissling, dom s unikátnym zovňajškom a azda ešte pôsobivejšími interiérmi, areál FIS Eugena Kramára a Jána Šprláka na Štrbskom Plese, ktorý je pôsobivým príkladom zladenia modernej architektúry s prírodnou scenériou. Ďalej tiež skvelý univerzitný kampus poľnohospodárskej univerzity Vladimíra Dedečka a Rudolfa Miňovského, ktorí nastavili rozvoj celej modernej Nitry, či v poslednom čase skloňovaný Istropolis, ktorý je výnimočný nielen dizajnom a skvelým zachovaním interiérov, ale aj bohatosťou druhov, priestorov pre kultúru a vzdelávanie. 

Ktoré z takýchto stavieb sú podľa vás cenné, no napriek tomu sa o nich veľmi nevie alebo nehovorí?

Je ich mnoho, rád by som spomenul napríklad Zvolenskú technickú univerzitu od Vladimíra Dedečka, ktorá je trochu v tieni pamiatkovo chránenej nitrianskej Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, skvelé sídlisko Chrenová v Nitre od Maximiliána Scheera či terasové domy v Košiciach od Pavla Merjavého.

Ktorý prístup k socialistickej stavbe na Slovensku by ste vypichli ako správny a, kde sa, naopak, narobili najväčšie škody?

Jednou z najzaujímavejší príkladov poslednej doby je rekonštrukcia Múzea slovenských národných rád v Myjave od Pavla Paňáka a Martina Kusého, ktorá ukázala veľký cit pre pôvodný dizajn a materiály až s pamiatkarskou pietou, a ukázali, že je to vlastne nadčasová architektúra. Druhá je rekonštrukcia typovej školy v Petržalke, kde sa na etapy darí ukázať potenciál, ktorý táto architektúra dáva pre jej praktické využitie aj v dnešných časoch.

Príklad rekonštrukcie Múzea Slovenských národných rád v Myjave, ktorá sa podľa Petra Szalaya vydarila. Foto: Tomáš Manina

Ľúto mi je za obradnou sieňou v Ružinove od architektov Titla a Gebauera, ktorú temer úplne prestavali a zaradili do novej väčšej budovy Paneurópskej univerzity, bez využitia potenciálov pôvodnej architektúry.

Ako je na tom v prístupe k týmto stavbám Slovensko v porovnaní so zahraničím, napríklad s Českou republikou?

Nie sme na tom príliš ružovo, v podstate si investície do údržby a modernizácie pre dnešné potreby odkladáme až do doby, kým je vlastne veľmi náročné niečo robiť. Ani v Čechách, ale ani vo viacerých krajinách západného svete nie je ochrana či rekonštrukcia tejto historickej vrstvy architektonického dedičstva systematická a je ohrozovaná búraním.

V čom by mohol bežný človek-laik v oblasti architektúry, vnímať výnimočnosť brutalistických či teda socialistických stavieb vo svojom okolí?

Je to predovšetkým jednoduchosť a veľkorysosť verejných priestranstiev okolo týchto stavieb, ale v prípade spoločenských a verejných stavieb aj veľkorysosť vnútorného priestoru. Využitie umeleckých diel v architektúre či verejnom priestore okolo nej.

Na záver ­– ktorý z architektov brutalizmu/socialistickej výstavby na Slovensku bol podľa vás najvýnimočnejší?

Neviem, či sa dá hovoriť o jednom, uvediem teda aspoň štyri „ikony“, ktoré sú azda aj verejnosti najznámejšie – Štefan Svetko, Ferdinand Milučký, Vladimír Dedeček a Ivan Matušík. Všetci vytvorili rad skvelých diel, z ktorých dnes je zopár aj pamiatkovo chránených, čo možno najjasnejšie potvrdzuje ich schopnosti.