Brazílsky architekt Joao Serraglio hrá mladého Hansa Broosa. Foto: media film

V utorok 5. októbra má premiéru nový film o Hansovi Broosovi, rodákovi z Veľkej Lomnice, o ktorom na Slovensku vieme málo. V Brazílii však patrí k najvýznamnejším brutalistom.

Čím vás život a dielo architekta Hansa Broosa zaujali natoľko, že ste sa o ňom rozhodli natočiť film?

Uchvátil ma strhujúci príbeh karpatského Nemca z Veľkej Lomnice, jeho dramatická púť zo Slovenska do Čiech, Nemecka až do Brazílie. A potom, samozrejme, aj to, že sa mu jeho plány skutočne podarilo realizovať. Naprojektoval v Brazílii viac ako 140 stavieb v architektonickom štýle brutalizmu. Jeho architektúra v Brazílii je veľmi cenená. Zaradil sa medzi najvýznamnejších architektov.

Film má titul Architekt drsnej poetiky. Prečo práve tento prívlastok?

Spojenie „drsná poetika“ sa používa s architektonickým štýlom brutalizmu. Je treba povedať, že slovo brutalizmus v architektúre nemá nič spoločné s významom agresívny, brutálny. Pochádza z francúzskeho slova. Brutalizmus priznáva materiál, jeho vlastnosti v surovej nefalšovanej podobe. Na fasáde vidíme všetky odtlačky dreveného debnenia, všetky nedokonalosti betónu. Architekt sa ich nesnaží zakrývať omietkou, prezentuje skutočné „surové“ vlastnosti materiálu. Brutalistická architektúra Hansa Broosa je výtvarne jedinečná, dominujú geometrické tvary, pre mňa však  jeho budovy postavené tesne po vojne trochu evokujú predstavu, že Broos stavia pre svojich klientov pevnosti, akoby im chcel poskytnúť istotu v neistom svete. Keď sa pozriete na kláštor benediktínov vo Vinhede – blízko Sao Paulo, tak časť fasády pripomína letecký kryt. Objekt, vyzerá nezničiteľne...

Herec Imre Boráros, predstaviteľ Hansa Broosa, s režisérom vo Florianopolise. Foto: media film

V čom podľa vás nesie život Hansa Broosa najsilnejší odkaz v osobnej a naopak, v profesionálnej rovine?

Broos mal silné humanistické zmýšľanie. Veľmi ho zaujímalo pre koho stavia domy. Či už išlo o rezidencie, kde chcel vedieť, kto presne tam bude bývať, aké má záľuby, ako dlho sa bude zdržiavať v jednotlivých miestnostiach domu. Keď staval napríklad textilku CIA HERING MATRIZ v Blumenau, chcel aby zamestnanci sa cítili, že sú jedna komunita. Vytváral im priestory na stretávanie, na relax. Prichádzal s novými objavnými nápadmi a technologickými postupmi.

Hansa Broosa, rodáka z podtatranskej Veľkej Lomnice, môžeme považovať za osobnosť svetového formátu. V Brazílii zanechal rozsiahle dielo. Ako je možné, že na Slovensku je pomerne málo známy?

Už za svojho života získal viacero ocenení za architektúru. Jeho bývalí spolupracovníci – dnes profesori na fakulte architektúry vo Florianopolise napísali o ňom už druhú knihu... Je treba povedať, že Hans Broos či Ladislav Hudec nie sú naši jediní architekti v zahraničí. Prof. Štefan Šlachta našiel diela viac ako 200 architektov, rodákov zo Slovenska, roztratených po celom svete.

Architekt Hans Broos. Foto: media film

Dá sa povedať, že Broos v Brazílii patril k špičke tamojších architektov?

Nie som historik architektúry, ale dokumentarista. Mňa najviac vzrušuje jeho osobný príbeh, ale napríklad historička architektúry z Blumenau Angelina Whittmann tvrdí, že Broos je výnimočný v architektúre práve pre svoju citlivosť k prírodnému prostrediu. O jeho mimoriadnom cite pre svetlo nám rozprávala historička architektúry Karin Daufenbach, ktorá dokonca o Broosovi napísala rozsiahlu dizertačnú prácu. Sofistikované prenikanie svetla do interiéru vytvára pocit ľahkosti, aj keď stavba je postavená z betónu. Sao Paolo zaradilo jeho tri budovy do zoznamu kultúrneho dedičstva mesta.

Herec Joao Serraglio vo Florianopolise. Foto: media film

Ak by ste Hansa Broosa mali prirovnať k niektorému z velikánov v iných oblastiach, kto by to bol?

Neodvážim sa prirovnávať. Mňa najviac chytil za srdce jeho osobný príbeh. Po druhej svetovej vojne, ako karpatský Nemec musel opustiť krajinu, kde jeho predkovia žili stáročia...

Pozoruhodné je, že chcel vytvoriť architektúru, čo najkomplexnejšie. Využíval umelecké diela (najmä Roberta Burleho Marxa), dizajn interiéru mala na starosti Freya Groos - známa keramikárka a výtvarníčka z Blumenau. Niekoľko rezidencií pre významných, extrémne pracovne vyťažených klientov, robil „na kľúč“. Odovzdal im vilu, v ktorej rovno mohli bývať.

Ktoré zistenie o tomto architektovi vás  počas pátrania po jeho osude prekvapilo najviac?

Podarilo sa nám objaviť jeho korešpondenciu. Okrem listov, ktoré sa dotýkali architektúry, tam boli desiatky listov, ktoré dostal od svojho otca. Rodičov transport dopravil do východnej zóny v Nemecku, Broos sa dostal do západnej. Dlho nevedel, kde sú jeho rodičia. Otec veľmi dojímavo a podrobne opisuje, ťažkú sociálnu situáciu karpatských Nemcov v rozdelenom Nemecku. Bol to veľmi zručný stolár, ktorý pre celú Lomnicu robil stoly, stoličky, všetko, čo bolo z dreva. Dokonale poznal každý druh dreva. Broosa veľa naučil. A tento remeselník, píše listy so zvláštnym humorom, s iskrivým intelektom, bez toho, že by si sťažoval na chudobu. Z listov otca vanie sila veľmi autentickej výpovede o situácii karpatských Nemcov v Nemecku a aj jeho veľká viera v Boha, ktorá mu pomáhala v ťažkých chvíľach.

Rezidencia Hansa Broosa v SAao Paulo. Foto: media film

V čom bol jeho prístup najviac osobitý, novátorský?

Broos vedel majstrovsky zakomponovať architektúru do prírody. V tom bol vizionárom... Architekt a urbanista so zameraním na ekológiu a prírodné zdroje José Waldemar Tabacow tvrdí, že v Brazílii žili len dvaja architekti, ktorý ovládali toto umenie: Rino Levy a Hans Broos.A druhý akcent jeho tvorby je, že architektúru vnímal v širších súvislostiach - filozofickom, sociologickom. Uvedomoval si výnimočnú silu architektúry a  urbanizmu na život človeka:  

– Zabudlo sa čo je najdôležitejšie na architektúre – hovoriť bez slov. Rozprávame sa cez rádio, cez telefón, na stretnutiach, ale toto všetko nie je postačujúce. Populácia je taká veľká, že nestačí slovom vychovávať ľudí. Masy musia byť vychovávané cez architektúru nie individuálne, budovami, ale predovšetkým urbanizmom.– (Hans Broos)

 

Tvrdíte, že Broos nikdy nezabudol na svoje rodisko, na Vysoké Tatry...

Na konci svojho života trpí Alzheimerovou chorobou. Niekoľko rokov pred smrťou si zapisuje rôznofarebnými ceruzkami do denníka príbeh rodiny Broosovcov spod Vysokých Tatier. Postupne sa jeho pamäť zhoršuje. Stráca pojem o čase, udalostiach i vzdialenostiach. Píše, napríklad, že Lomnica je vzdialená od Viedne 50 kilometrov... ale je vidieť jeho úporná snaha z posledných zvyškov pamäti poskladať dokopy svoj príbeh. Príbeh imigranta, ktorý v Brazílii našiel nový domov.

 Brazílsky architekt Joao Serraglio hrá mladého Hansa Broosa. Foto: media film

S témou architektúry ste si „potykali“ už počas prípravy filmu o inom (ne)známom architektovi, Ladislavovi Hudecovi Zmenil tvár Šanghaja. Čím vás táto téma láka?

Aj Hudec aj Broos museli z nejakých dôvodov opustiť krajinu, kde sa narodili a hľadali miesto na svete, kde by mohli realizovať svoje plány a sny. Vždy hovorím, že tie filmy som nenakrúcal preto, aby som urobil populárno-vedecký film o architektúre. Nakrútil som tieto filmy, lebo ma zaujali silné osobnosti obidvoch architektov, ktorí navzdory neskutočným prekážkam v súkolí drsnej histórie, v podmienkach, ktoré si dnes ani nedokážeme predstaviť, dokázali vytvoriť veľké dielo. Obdivujem ich energiu, húževnatosť a talent. Sú to veľké hollywoodske príbehy, ktoré reflektujú „veľké dejiny“ našej histórie... Snáď je to motivačné aj pre divákov. Pre mňa určite áno...

Dajú sa v niečom porovnať osobnosti Hudeca a Broosa?

Keď chcete urobiť niečo výnimočné, musíte mať okolo seba výnimočných ľudí. Myslím, že to obidvaja vedeli. Broos spolupracoval so slávnym záhradným architektom a výtvarníkom Robertom Burle Marxom, geológom Aziz Ab'Sáberom, sociológom Gilbertom Freyerom – najväčšími osobnosťami Brazílie...

A tá tienistá stránka veľkého profesionálneho nasadenia je, že človek sa nemôže venovať rodine tak, ako by chcel. Broos nemal rodinu, deti. A Hudec tiež to nemal jednoduché. Jeho Gisela milovala spoločnosť, rada koketovala, predvádzala sa. Hudec bol vážny, najradšej mal samotu, deti ho obťažovali, spoločnosti sa vyhýbal...

Spolupracovníčka Freya Gross bola jeho platonickou láskou, umrela mu niekoľko rokov pred jeho smrťou. Veľmi ho to zasiahlo. Nikto však nevie aký vzťah to vlastne bol. Broos bol totiž mizogýn a stretli sme sa aj s názorom, že s Freyou žil len preto, aby mu ľudia dali pokoj a neobťažovali ho otázkami ... Jeho spolupracovník architekt Bernardo Bielschowsky nám povedal, že pre neho Broos je doteraz záhadou... A trošku záhadou ostáva dodnes aj pre nás...