Irakli Eristavi: Podstatnejšie ako architektúra je to, čo ju naplní

Prešovské štúdio zerozero je jedným z tých, ktoré si tykajú aj s kultúrou a umením. Tamojšej divadelnej sále dali „večerné líčenie“, z bývalej pizzerie vytvorili literárnu kaviareň. Aktuálne pracujú na náročnej premene nevyužívanej časti mesta na veľkú oddychovú zónu. Veľmi výrazne však do povedomia vstúpil ich košický projekt Kasární/Kulturparku a Kina Úsmev. „Architektúru sme vnímali ako pozadie pre mnohovrstevnaté dianie a procesy spojené s umením,“ približuje jedna z tvárí zerozero, architekt Irakli Eristavi.

Aktuálne číslo nášho časopisu sa venuje spojeniu umenia a architektúry, s ktorým ste sa viackrát priamo stretli. Pôsobíte síce v Prešove, ale začnime od Košíc, ktoré sú s vaším menom silne prepojené: oceňované Kasárne/Kulturpark či Kino Úsmev sú už organickou súčasťou mesta a veľa sa o nich popísalo. Ako tieto projekty vnímate s odstupom času?

Sú to dva úplne odlišné projekty. Mierkou, rozpočtom, mierou zložitosti. Majú však spoločného menovateľa a tým je fakt, že tvoria infraštruktúru pre kultúru, umenie. Pre Košičanov sa stali aj miestom stretnutí. Som veľmi rád, že fungujú a že sa z nich stali etablované miesta na kultúrnej mape Košíc. 

Košický Kulturpark z dielne zerozero. Foto: Robo Kočan

Dnes sa už s istotou dá povedať, že sa vám podarilo zmeniť objekt bývalých kasární na otvorené kultúrne centrum. Akými hlavnými prvkami ste to dosiahli?

Nuž, všetko podstatné tam už bolo. Pôvodný komplex budov s krásnymi storočnými gaštanmi  sme doplnili o nové námestie a sériu pavilónov menšej mierky. Ďalej je to už o ľuďoch, programoch a udalostiach, ktoré v tomto mieste prebiehajú.

Dokážete sa dnes ísť nezainteresovane prejsť Kultuparkom ako bežný návštevník alebo vám v hlave neustále víria myšlienky, čo mohlo byť inak?

Keď sa tam z času načas vyskytnem, snažím si to užiť a netrápim sa nad tým, čo bolo a čo mohlo byť. Občas sa mi na niektorých miestach vybavujú scény zo staveniska a „boje“, ktoré sme tam zvádzali.

Ktoré miesto alebo zákutie v Kulturparku máte najradšej?

Mám Kulturpark rád ako celok so všetkými rôznymi priestorovými sekvenciami.

Kulturpark v Košiciach. Foto: zerozero

Išlo o naozaj veľkú investíciu – za 26 miliónov eur. Brali ste tento projekt od začiatku ako niečo, čo by mohlo vytvoriť precedens pre ďalšie stavby alebo rekonštrukcie v kultúrnej oblasti?

Nemyslím, že sme sa nad tým takto zamýšľali. V roku 2010 sme vyhrali súťaž a následne sa rozbehol vlak, ktorý sa zastavil v roku 2013. Bolo to hektické a dosť náročné obdobie. Faktom však je, že sme si uvedomovali, že tento projekt je veľká šanca a môže prispieť k diskusii ako nakladať s industriálnym architektonickým dedičstvom.

Existuje podľa vás nejaký základný princíp, ktorý by sa mal uplatniť pri architektúre v kultúre a umení alebo je každý projekt jedinečný?

Zrejme je to tak, že projekty sú jedinečné. Dôležité je však pochopiť, že možno podstatnejšie ako architektúra je to, čo ju naplní. Aj v prípade Kulturparku to bolo podobné, architektúru sme vnímali ako pozadie pre mnohovrstevnaté dianie a procesy spojené s umením.

Ďalšou košickou stavbou s vaším podpisom a veľkým geniom loci je ikonické Kino Úsmev. Čím je toto miesto podľa vás také výnimočné? 

To miesto i budova samotná má „ducha“ alebo charakter. Veľmi silný a zapamätateľný.

Detail fasády kino Úsmev. Foto: zerozero

Budem teraz trochu osobnejšia: keď som sa ako návštevník niekoľkokrát ocitla v Kulturparku či v Kine Úsmev, moja úplne prvá myšlienka nebola: Toto je skvelá architektúra, ale: Toto je skvelé miesto. Ako sa dá architektúra povýšiť na tvorbu miest, kde sa ľudia cítia dobre?

Veľmi dobrá otázka. Neviem, či existuje univerzálna odpoveď, ale zrejme sa to podarilo a jednotlivé elementy sme „poskladali“  tak, že došlo k tomu magickému „kliknutiu“. Dôležité je to, že tie miesta mali veľmi silnú identitu už pred našimi intervenciami. Preto sme sa snažili pristupovať k nim s úctou a rešpektom.

Záber z kina Úsmev. Foto: Irakli Eristavi

„U vás doma“ v Prešove ste realizovali aj Centrum pre umenie Viola. Z bývalej pizzerie ste vytvorili literárnu kaviareň, z copycentra sálu pre kultúrne akcie. Aký bol váš lajtmotív či cieľ pri prestavbe týchto priestorov?

Snažili sme sa to urobiť pokiaľ možno rýchlo a jednoducho. Kaviareň je taká mondénnejšia koláž rôznych materiálov a štruktúr. Divadlo je dospelejší, vážnejší priestor. Ako môj kolega Paľo Šilla raz trefne poznamenal má na rozdiel od kaviarne decentné „večerné líčenie“.

Ako sa v konečnom dôsledku na týchto interiéroch odrazil fakt, že budú domovom rôznych druhov kultúrnych akcií, od výstav či koncertov až po aktivity pre deti?

Práve tým, čo som spomínal vyššie, jednoduchosťou a primeranou dávkou flexibility. Reálne sme zápasili najmä s fyzickými limitmi daných priestorov, ich rozmermi a najmä svetlou výškou. Výsledkom je zrejme vyvážený kompromis funkcie a priestorových daností.

V Prešove ste vyhrali aj súťaž na obnovu Záhrady umenia a Kmeťovho stromoradia. V akom štádiu je momentálne tento projekt?

K danému projektu máme právoplatné stavebné povolenie a v súčasnosti pracujeme na projekte pre realizáciu stavby.

Cieľom je z roky nevyužívanej časti mesta vytvoriť zelenú, multifunkčnú oddychovú zónu a obnoviť sadovnícke úpravy z 19. storočia. To zrejme nebolo úplne jednoduché zadanie...

Áno, nebolo to vôbec jednoduché. Doteraz vedieme mnohé diskusie s pamiatkarmi a budúcimi užívateľmi, respektíve s organizátormi podujatí v záhrade umenia, teda prešovským PKO.

Radnica v Leopoldove. Foto: Irakli Eristavi

Na záver ešte otázka, ktorá sa netýka priamo umenia a kultúry, ale Irakli Eristaviho zo zerozero sa nedá neopýtať na Leopoldov – ostro sledovaný projekt novej radnice. Ako sa vám teda darí v Leopoldove?

Leopoldov finišuje a verím, že na jar budú nová radnica a mestská knižnica naplno slúžiť svojmu účelu.