Matúš Pajor: Fíni sú v architektúre odvážni, neboja sa experimentovať

Toto leto si „odskočil“ do poroty našej súťaže CE ZA AR. „Práca na najvyššej kancelárskej budove z dreva vo Fínsku mi dodala optimizmus do budúcna, že všetko je možné,“ hovorí.

Slovenský architekt pôsobiaci vo Fínsku Matúš Pajor. Foto: Elina Manninen 

Aká bola vaša cesta k architektúre? 

Odmalička som mal blízko k umeniu a bavila ma matematika, bola to teda pre mňa prirodzená voľba. V roku 2006 som sa presťahoval za štúdiom na fakultu architektúry do Prahy. Ak sa vrátim do študentských čias, môj pohľad na architektúru najviac ovplyvnili vedúci ateliérov: architekti Ján Stempel, Petr Hájek, Jan Šépka a Roman Koucký. To boli takí moji „influenceri“.

Počas štúdia ste Prahu na rok vymenili za Aalto univerzitu vo Fínsku. Ako ste vnímali štúdium v Prahe a ako vo Fínsku?

Po bakalárskom štúdiu som požiadal o výmenný pobyt v rámci Erasmu na Aalto univerzitu do Fínska. To bola moja prvá voľba. Po absolvovaní niekoľkých kôl pohovorov ma prijali. Do Fínska som prvýkrát vkročil v roku 2010 a bol to úplne odlišný príbeh štúdia, aký sme zažívali v Prahe. V ročníku nás bolo len 25. Najviac ma zaujalo, keď sme vstúpili do drevárskej dielne: boli tam najmodernejšie hobľovačky, frézy, píly a neobmedzený zdroj dreva. Tam som trávil veľmi veľa času a experimentoval som s drevom. Malo to pre mňa taký wow-efekt. Zažil som tam aj veľmi osobný prístup k študentom, pedagógovia dbajú na ich osobnosť, snažia sa vytipovať ich silné a slabé stránky a potom s tým pracujú. 

Lumi, fínsky pavilón pre Expo 2020 v Dubaji z dielne JKMM Architects. Foto: Stephane Aboudaram, We are content(s)

Čím vás Fínsko zaujalo natoľko, že ste sa rozhodli presťahovať sa tam? Aké boli vaše profesijné začiatky?

Keď som dokončil dva semestre v rámci Erasmu, nechcelo sa mi odísť. Povedal som si, že si ešte predĺžim túto moju fínsku skúsenosť na letné prázdniny. Chytil som do rúk trojmesačník o architektúre, ktorý vydáva SAFA – Fínska komora architektov, a všetkým architektom, ktorých som tam našiel, som napísal mail, že by som u nich chcel pracovať. Onedlho som už sedel na pohovore v malom ateliéri u Karin Krokfors. Práve vtedy mesto Helsinki vypísalo súťaž na obnovu južného prístavu, tak sme sa dohodli, že na tom budeme pracovať spolu. Na konci leta sme to odovzdali a ja som sa vrátil do Prahy. Nakoniec nás spomezi 200 návrhov vybrali do najlepšej šestky a získali sme čestné uznanie. To bol moment, po ktorom sme zistili, že nám tá spolupráca ide dobre. Študoval som v Prahe, a popritom pracoval s Karin na rôznych súťažiach. Po ukončení školy mi nakoniec ponúkla prácu. Keď som sa o tom bavil s Jánom Stemplom, povzbudil ma: „Ak máš možnosť, tak to zober.“ Odvtedy som tu. Je to už jedenásť rokov od ukončenia štúdia.    

Takže celá vaša doterajšia kariéra v architektúre je spojená s Fínskom. Akým smerom sa uberala v nasledujúcich rokoch? 

Ten proces bol zo začiatku náročný, bol to malý ateliér, ktorý tiež bojoval s financiami. Veľa sme však súťažili, ja som vymýšľal koncepty. Nakoniec som si povedal, že je čas posunúť sa ďalej a prihlásil som sa do JKMM, kde ma aj prijali. Bol to pre mňa zlomový moment, lebo ide o jeden z najlepších ateliérov vo Fínsku. Vyhrali viac ako 40 súťaží, vrátane medzinárodných. Naposledy išlo o dostavbu múzea v Nórskom Lillehammeri. 

Čo z vašich doterajších projektov považujete zatiaľ za najvýraznejší počin?

V JKMM som sa na začiatku dostal k navrhovaniu Vysokej školy výtvarných umení. Tento projekt považujem z viacerých dôvodov za svoj prelomový. Jednak preto, že som začal spolupracovať s top architektmi a „vhupol“ som do toho procesu od myšlienky až po realizáciu. Bol to prvý projekt, v ktorom som prešiel do fínčiny, a to vrátane celej projektovej dokumentácie. Bolo to náročné. Navyše, išlo o plne integrovaný BIM model. Na týždennej báze sme si vymieňali informácie s inžiniermi zo vzduchotechniky, stavebnými inžiniermi a elektroinžiniermi. Čiže my sme v tom modeli vedeli doslova o každej inštalácii a potrubí a včas sme mohli predísť akýmkoľvek budúcim problémom. Používali sme technológiu Pointcloud, teda reálny 3D-sken pri rekonštrukcii súčasných objektov a riešeniach na mieru. Z času na čas sme sa v našom modeli vybrali do virtuálnej reality, kde sme sa virtuálne prechádzali budovou. Vedeli sme detegovať, ktorej časti stavby je ešte potrebné sa venovať. Náš ateliér je všeobecne považovaný za fínskeho lídra v oblasti BIM technológie, bol jeden z prvých – ak nie prvý – ktorý ju začal používať. V ateliéri máme aj BIM koordinátora, ktorého náplň práce spočíva výlučne v integrácií BIM modelov.  

Pohjoisesplanadi 37 – renovácia bloku v historickej zástavbe Helsiniek (Kluuvi). Projekt je aktuálne vo výstavbe. 

Pracovali ste aj na najvyššej kancelárskej budove z dreva vo Fínsku. Čo vám tento projekt dal? 

Nachádza sa v Keilaniemi v Espoo a išlo o zvyškovú parcelu medzi diaľnicou a cestou. Bola úzka a tiahla sa z juhu na sever. Z tejto ťažkej štartovacej pozície sa zrodila veľmi zaujímavá myšlienka stúpajúceho „hada“. Koncepčne som na tom pracoval s tuniským architektom Anisom Souissim, ktorý predtým pracoval pre ateliér BIG v Dánsku. Veľmi som si užil túto spoluprácu, lebo to bol taký svieži dánsky vietor do fínskych plachiet. Fíni sú síce náchylní k novým riešeniam, ale Dáni to robia ešte radikálnejšie a rýchlejšie. Z konceptuálnej fázy sme neskôr prešli k projekcii, na ktorej som pracoval dovtedy, kým sa nám narodili dvojičky, a potom som odišiel na otcovskú dovolenku. Souissi ma po jej skončení volal, aby som na projekte pokračoval, ale vybral som si návrat do JKMM, takže projekt si potom žil vlastným životom. Keď ho vidím v súčasnej podobe, tak vnímam, že sa oproti nášmu konceptu veľmi nezmenil. Neviem, ako to je na Slovensku, ale tento projekt aj mnoho ďalších developujú penzijné správcovské spoločnosti. Tieto spoločnosti sú vo Fínsku veľmi silným hráčom na developerskom trhu. Týmto spôsobom vedia spoločnosti pekne zhodnotiť úspory ľudí. Mohol by to byť tip aj pre Slovensko, kde napríklad absentuje trh nájomného bývania.  

Akú skúsenosť alebo myšlienku ste si z neho odniesli? 

Optimizmus do budúcna, že všetko je možné. Pretože okrem podzemného podlažia a jadier, ktoré sú zo železobetónu, je celá konštrukcia z dreva. Nosná konštrukcia – čiže stĺpy a nosníky – je z glulamu, priečky a podlahové dosky sú z CLT panelov. Na fasáde je masívne drevo. Zistil som, že ak je drevo dimenzionálne správne rozvrhnuté, z hľadiska požiarnej ochrany je bezpečnejšie ako napríklad oceľová konštrukcia. Paradoxne, najslabším článkom na tejto drevostavbe sú oceľové prvky, ktoré uchycujú drevené časti fasády. Ale aj to sa dá, samozrejme, ošetriť. Viacpodlažná architektúra z dreva je momentálne jednou z najmenej preskúmaných stavebných sekcií, v Európe sú zatiaľ najďalej Nóri. Dávajú nám krásny príklad, že to ide.     

Ako vo všeobecnosti pristupujú severania k drevostavbám, čím je ich prístup špecifický?

Mňa zaujal najmä rozmer použitia dreva, pretože drevo sa vo fínskej architektúre vyskytuje od nepamäti. Ak idete mimo Helsiniek, tak vidiek z 90 percent tvoria drevostavby. Nejde len o domy, ale aj o verejné stavby ako železničné stanice alebo radnice. Majú jednotný, unifikovaný štýl. Mňa zaujal štýl dreveného obkladu, ktorý sa tu tradične používa – „peiterimaverhous“, vo voľnom preklade "striedavý obklad”. Fíni používajú len niekoľko farieb, ktorými historicky natierajú domy, ako napríklad tmavočervenú či svetložltú, čo vytvára zaujímavý a charakteristický kolorit. O Fínsku sa často hovorí, že je krajinou tisícich jazier, no ja by som doplnil, že aj nekonečných lesov. Drevo totiž používajú v architektúre všade. Napríklad moji bývalí spolužiaci z Aalto univerzity, ktorí vedú úspešný ateliér, minulý rok postavili najväčší zrub na svete – budovu základnej školy. Fíni sa neboja experimentovať s drevom, vymýšľajú nové konštrukcie, spoje a spôsoby jeho využitia.

Taideyliopisto, Helsinki – Vysoká škola výtvarných umení - University of Fine Arts. Foto: Hannu Rytky

Aké sú rozdiely medzi škandinávskou a severskou architektúrou vrátane tej fínskej?

Čo sa týka škandinávskej architektúry, chcel by som odtiaľ oddeliť Dánsko, pretože väčšia časť jeho územia patrí ku kontinentálnej Európe a oni tak trošku aj vybočujú, sú ovplyvnení holandským formalizmom a architektúrou kontinentálnej Európy. Spojil by som teda nórsku, švédsku a fínsku architektúru, ktoré sú dosť podobné a vedú medzi sebou architektonický dialóg. Napríklad aj severský pavilón v Benátkach spája práve tieto tri krajiny. Z môjho pohľadu Nórsko, typické fjordmi, má tvarovo pomerne dramatickú architektúru. Veľmi zaujímavý je svetovo uznávaný ateliér Snøhetta. Švédsko má zasa dosť didaktický prístup k architektúre, veľmi precízny, skvelý je ateliér Tham&Videgård. Ale keď som bol v Štokholme, chýbala mi tam nejaká wau-architektúra. Je veľmi kvalitná, ale nie sú až takí odvážni. Fíni odvážni sú, neboja sa nových riešení a tvarov, ako napríklad budova národnej knižnice. Fíni sú zároveň špecifickí v navrhovaní škôl, podľa mňa našli kľúč k tomu, ako navrhnúť perfektnú školu. Zistili napríklad, že žiaci neobsedia v jednej triede, a tak vymysleli koncept, že žiaci migrujú po škole. Využívajú na výuku chodby a zvyškové priestory. Fíni sú určite svetová špička v navrhovaní škôl. 

Ako je na tom téma udržateľnosti v architektúre severských krajín v porovnaní so Slovenskom?

Vo Fínsku udržateľnosť rezonuje veľmi silno. Svedčí o tom aj fakt, že Helsinki prijali veľmi ambiciózny plán stať sa uhlíkovo neutrálnym mestom do roku 2035. Plán Európskej únie je 2050 a Helsinki sa sami rozhodli, že to urobia o 15 rokov skôr. Mesto veľmi pretláča zelené riešenia, ako napríklad rekonštrukcie namiesto búrania. Experimentujú s novým spôsobom bývania, stavajú experimentálne bytové domy, ktoré reflektujú čas tak, aby sa dali v budúcnosti ľahšie prerábať a prispôsobovať. Zároveň investujú množstvo peňazí do verejnej dopravy. Majú plán úplne vyradiť automobilovú dopravu z centra mesta. Znie to ako utopická predstava, ale držím im palce. 

Tento rok ste boli prizvaný aj do poroty CE ZA AR. Sledujete aj dianie na slovenskej architektonickej scéne, alebo to pre vás bol po rokoch prvý bližší kontakt s našou architektúrou?

Slovenskú architektúru sledujem už od študentských čias. CE ZA AR bola veľmi zaujímavá skúsenosť a mám z nej veľmi dobrý pocit. Architektúra je výkladná skriňa spoločnosti, ktorá má široký spoločenský a sociálny rozmer. Treba jej venovať veľkú pozornosť. Zistil som, že Slovensko má veľmi šikovných ľudí. 

Čo vás na prihlásených stavbách prekvapilo príjemne a čo, naopak, negatívne?

Návrhy, ktoré sme prešli po Slovensku, boli rozmanité a nápadité. Od Bratislavy po Rožňavu bol však badať rovnaký príbeh – česť výnimkám – a to bol boj s financiami. Nechcem povedať, že na severe tento problém nemáme, ale jeho rozmer je na Slovensku omnoho vypuklejší. Takže architekti museli za pochodu optimalizovať svoje myšlienky a prispôsobovať nápady rozpočtu. Prekvapila ma ešte jedna vec, že dosť málo projektov bolo financovaných z verejných zdrojov. Urobil som si taký vlastný malý výpočet, Slovensko má štátny rozpočet na úrovni 30 miliárd eur. Nominované stavby z verejných zdrojov, ktoré sa postavili za posledné dva roky, tam boli v hodnote 10,3 milióna eur. Je tam teda obrovský nepomer.   

Ktoré projekty vás osobne v rámci nominácií CE ZA AR zaujali najviac?

Na Slovensku ma zaujalo niekoľko projektov, ktoré spĺňajú náročné kritériá udržateľnosti. Je to bytový dom v Dolnom Kubíne postavený na existujúcom železobetónovom skelete. Ďalej nadstavba a prístavba školy v Devínskej Novej Vsi s prirodzenou ventiláciou učební a správnym použitím dreva v interiéri. Dom S je tiež skvelý. Ďalším udržateľným projektom bola prestavba kláštora v Rožňave. Ten vo mne asi najviac zarezonoval. Je to minimalistický, ale krásny projekt. Pár nadšencov sa rozhodlo spraviť z chátrajúceho kláštora kultúrny spot a robia to najudržateľnejším možným spôsobom. Oslovil ma participatívny spôsob tejto prestavby, výpoveď o humanizme. Podľa mňa sa tento jedinečný projekt môže dostať v budúcnosti do užšieho výberu nominácií na ocenenie Mies van der Rohe Award.   

Kam by ste radi smerovali vaše ďalšie pôsobenie? Aký typ architektúry vás najviac zaujíma, priťahuje?

Bavia ma rekonštrukcie, proces hľadania historických vrstiev a nadväzovanie na nich, hľadanie vhodných technických riešení. Momentálne pracujem na rekonštrukcii 140-ročnej budovy, ktorá bola navrhnutá ešte architektom Carlom Ludwigom Engelsom. Je to jedna z prvých budov v Helsinkách, čo predstavuje unikátnu výzvu. Tento projekt je vo výstavbe a výsledok bude známy v auguste budúceho roka.  

Rekonsšrukcia chránenej funkcionalistickej budovy Lasipalatsi z 30. rokov a prístavba múzea Amos Rex. Foto: Angel Gil, Mika Huisman 

Ktoré stavby vo Fínsku by ste odporúčali navštíviť fanúšikom kvalitnej architektúry? 

Modernú éru vo fínskej architektúre naštartovala budova galérie Kiasma od Stevena Holla v Helsinkách, pre fanúšikov súčasnej architektúry by som určite odporučil vidieť knižnicu v Helsinkach, galériu Amos Rex, Löylysauna, dostavbu knižnice v Kirkkonummi, základnú školu v Jätkäsaari, minulý rok postavené nové budovy základnej školy a škôlky v Tuusule, dostavbu Serlachiovho múzea, nový univerzitný kampus Aalto univerzity alebo nový futbalový štadión v Tampere. Z klasickej architektúry určite veci od Alvara Aalta, kostol v skale Temppeliaukio, brutalizmus kostola v Tapiole alebo konštruktivistickú kaplnku v Otaniemi – tá je moja obľúbená.