14.8.2015

V snahe zachrániť milovaný dom pred neustále a neodvratne hroziacimi vplyvmi Atlantického oceánu, rozhodli sa majitelia tohto architektonického skvostu zo sedemdesiatych rokov pre kontroverzný počin. Premiestniť ho na bezpečnejšie miesto. Čo všetko toto rozhodnutie obnášalo?

Severnú polovicu pozemku s celkovou rozlohou 180 x 600 metrov roky využíval miestny poľnohospodár, južnú časť, dotýkajúcu sa oceánu, zaberali trávou zarastené piesočné duny a lúky, tvoriace pomyselnú záhradu rodinného sídla. Nachádzame sa na Long Islande a erozívna sila Atlantiku je tu priam neskutočná. V priebehu tridsiatich piatich rokov sa oceán doslova prehrýzol skalnatým pobrežím tak hlboko, že začal ohrozovať dom. Preto bolo nutné premiestniť ho na chránenejšiu lokalitu. To však znamenalo podpíliť existujúce piliere a posunúť stavbu o 120 metrov smerom do vnútrozemia. Najväčšou výzvou, s ktorou sa krajinár musel popasovať, bolo nájsť pre túto rozľahlú stavbu čo najvhodnejšie miesto v strede vtedajšieho kukuričného poľa a obnoviť okolo nej prirodzené prostredie. Bolo treba vytvoriť trvalo udržateľnú krajinu schopnú samostatne rásť a odolávať ničivým silám prírodných živlov. Základom koncepcie návrhu sa stala séria terás, ktoré nenápadne a prirodzene včleňujú dom medzi zvlnené piesočné duny zarastené trsmi tráv. Ich obnova na kultivovanej pôde si vyžiadala veľké množstvo úsilia.

Riešenie podľa vzoru palácových záhrad
V prvom rade bolo potrebné presunúť obrovské objemy pôdy. Výpočty ukázali nutnosť naviesť do zerodovanej časti pozemnku približne 23 tisíc kubických metrov materiálu. Ako alternatívnu stratégiu celkovo nákladného projektu navrhol krajinár vyťažiť túto pôdu na mieste. Vzniklo tak jazero s rozlohou pol hektára. Premysleným tvarom zabezpečil, že z každého uhla je viditeľná len jeho časť. Takýto „skrytý breh" pomáha vytvárať ilúziu, vďaka ktorej zostáva skutočná veľkosť jazera pre pozorovateľa neznáma. Podobný princíp využili majstri krajinári v projektoch, ako sú záhrada paláca Katsura v japonskom Kjóte alebo v Blenheim Palace v Anglicku.
Izolačnú funkciu v jazere zabezpečuje bentonit a vinylová geotextília. Pred mechanickým poškodenám ju chráni vrstva piesku, ktorá zároveň predstavuje médium pre vodné rastliny. Hĺbka jazera sa pohybuje od pätnásť centimetrov do troch metrov, čo pri danej ploche zabezpečuje fungovanie prírodzeného inverzného procesu, ktorý ho udržiava čisté a zdravé. Vodné a močiarne rastliny vytvorili z jazera zdravý, naturalizovaný ekosystém vhodný aj pre život rýb, ktoré zvyšujú celkovú biodiverzitu. Husto vysadené dreviny na brehu sú zasa domovom miestnej fauny, ako aj vizuálnou barierou. Okolo rybníka sa ako zelená stužka vinie chodníček, jednoducho vykosený v lánoch vysokej trávy. Pri dotyku s vodnou hladinou otvára pozorovateľom krásne výhľady ponad vodnú hladinu. Podobné vodné plochy sa pozdĺž pobrežia Long Island vyskytujú prirodzene, takže vybudovanie jazera ako zdroja pôdy potrebnej pre projekt sa ukázalo ako vynikajúce riešenie.

Terén v hlavnej úlohe
Aby sa dom dostal do pôvodnej výšky, bolo potrebné zdvihnúť terén o päť metrov. Okrem toho sa pôda použila na modeláciu terénu. V smere z východu na západ vznikli ohromujúce duny, kopírujúce líniu príbojových vĺn oceánu. Krajinár prekryl zeminu vrstvou piesku dovezeného z pláže, ktorý má v porovnaní s vyťaženým pieskom oveľa prirodzenejší vzhľad. Okrem toho je vhodnejší aj na rast pobrežných tráv, pretože nie je taký sterilný, takže nie je potrebné jeho dodatočné prihnojovanie. Pre lokálny material sa rozhodol aj pri budovaní chodníka vysypaného jemným štrkom, ktorý vedie z domu okolo pôvodného bazéna až na pláž. Jemnými modeláciami je upravený terén celého pozemku, no k posledným výraznejším môžeme zaradiť tie v severnej časti, ktoré zmierňujú prechod medzi dunami a rovinatými lúkami. Veľká mierka tohto projektu poskytla krajinárovi luxusné možnosti realizácie a výsledkom je terén ako úžasná hra tvarov a výšok. Aj keď ide o veľmi jemnú modeláciu, práve ona opäť prepojila architektúru s pôdou. Skulpturálne vlastnosti krajiny podporujú aj vlniace sa lány lúčnych tráv.

text: Jana Zajasenská
foto: Erika Shank, Laurie Lambrect, Christopher LaGuardia, Eva Cocco

Článok si môžete prečítať v magazíne SaB január 2015.