31.3.2016
Zo Spojených štátov prišla nečakaná smutná správa. Vo veku 65 rokov náhle opustila tento svet iracko-britská architektka Zaha Hadid, prvá žena – laureátka Pritzkerovej ceny za architektúru, ale aj historicky prvá zástupkyňa nežného pohlavia, ktorej udelila Zlatú kráľovskú medailu britská organizácia RIBA (Kráľovský inštitút britských architektov). Zaha Hadid zostane osobnosťou, ktorá svet architektúry navždy poznamenala svojím nezameniteľným rukopisom a ambicióznymi stavbami.
Zaha Hadid, foto © Steve Double
Len ťažko vymenovať všetky superlatívy, ktoré v priebehu pár hodín od zverejnenia šokujúcej správy publikovali médiá po celom svete. Priekopníčka, jedinečná, kráľovná krivky, superstar... Ako informovala londýnska kancelária architektky, Zahu Hadid v posledných dňoch sužoval zápal priedušiek. Kvôli nemu ju mali hospitalizovať v jednej z miamských nemocníc, ale počas prevozu podľahla rozsiahlemu infarktu.
foto: (vľavo) Centrum Rosenthal v Cincinnati, (vpravo) budova požiarnej stanice Vitra v meste Weil am Rhein
Zaha Hadid je dodnes považovaná za najväčšiu ženu – architektku súčasnosti. Narodila sa v Bagdade v roku 1950. Najprv študovala matematiku, v roku 1972 však presedlala na architektúru. „Matematika mi išla ľahko, mala som pocit, že by som ju mohla riešiť aj v spánku. Ale v skutočnosti ma to ťahalo k architektúre, túžila som po tom od svojich jedenástich rokov. V tom čase totiž v Bagdade vznikali najúžasnejšie budovy a všetko sa to dialo priamo pred mojimi očami. Je to nezabudnuteľná skúsenosť. Menila sa spoločnosť a my sme žili v očakávaní čohosi nového, čo bolo na prvý pohľad viditeľné práve v architektúre,“ spomína Zaha Hadid v rozhovore s Hannom Rautenbergom, autorom knihy Talking Architecture: Interviews with Architects (2008).
Vedecké centrum Phaeno vo Wolfsburgu
Z Bejrútu odišla do Londýna, kde najprv pracovala v kancelárii Rema Koolhasa, potom si v roku 1979 založila svoju vlastnú kanceláriu Zaha Hadid Architects. V spolupráci s dlhoročným kolegom Patrikom Schumacherom vytvorila stavby, ktoré pomocou inovatívnych technológií hľadali prienik medzi architektúrou, krajinou a geológiou. Takto vznikli všetky neočakávané a dynamické, miestami až fluidné architektonické formy.
Knižnica a centrum výučby (na obrázku vľavo) Viedenskej univerzity ekonómie a podnikania
Nebolo to však také jednoduché. Jej čudesným skiciam a víziám spočiatku veril málokto. Prvou stavbou, ktorá jej priniesla medzinárodné uznanie, bola až požiarna stanica Vitry v nemeckom meste Weil am Rhein (1993). „Veľa ľudí sa pri mojich návrhoch iba pousmeje. Sú to len fantazijné kresby, hovoria, majú šialený dizajn, toto nemožno postaviť... Chceli ma odpísať ako papierovú architektku, považovali ma za excentrickú, “ prezradila Rautenbergovi svojrázna osobnosť. „Ľudia si myslia, že som ako vulkán, z ktorého neustále šľahá oheň a láva. V skutočnosti som len veľmi emotívna. Dokážem sa neustále tešiť z rôznych vecí, ale takisto sa viem rýchlo rozhnevať – ohromne rozhnevať. Veľa Angličanov potom vôbec nevie, ako to má celé brať. Niekedy som zvykla dokonca kričať, aby som ľudí vyviedla z rovnováhy. Ale dnes to už nerobím.“
Bridge Pavilion – pavilón postavený pri príležitosti svetovej výstavy EXPO 2008 v španielskej Zaragoze
Po požiarnej stanici nasledovali stavby, ako sú Centrum Rosenthal pre súčasné umenie v americkom Cincinnati (2003), MAXXI: Talianske národné múzeum umenia 21. storočia v Ríme (2009), Dom opery v čínskom meste Guangzhou (2010) či Londýnske centrum vodných športov postavené pre olympijské hry v roku 2012 a mnoho ďalších. Jej kancelária má na svojom konte stovky ďalších stavieb, medzi inými k nim pribudne aj Projekt Čulenova v Bratislave.
Centrála automobilky BMW v Lipsku
Na záver slovami Zahy Hadid zo spomínaného rozhovoru s Hannom Rautenbergom: „Moje budovy sú prísľubom optimizmu. V súčasnosti je trochu zložité hovoriť o utópiách, ale snáď by sme to mali skúsiť. Rozhodne verím, že architektúra dokáže vyjadriť to, čo pokladáme za nemožné.“
text: Anna Salvová
foto: Wikipedia
