11.8.2016
Tradícia a moderna sa vďaka rozhľadeným majiteľom a architektom s maximálne ohľaduplným tvorivým prístupom stretli v malebnej scenérii anglického vidieka ako starí dobrí známi. Bez známky konfliktu tak na pozemku vedú tichý a vyrovnaný medzigeneračný dialóg.
V takmer stotisícovom meste Guilford, ktoré je od centrálneho Londýna vzdialené niečo vyše štyridsať kilometrov, má história svoje pevné miesto. Výnimkou nie je ani starý vidiecky dom z viktoriánskej éry, ktorý spadá pod miestnu pamiatkovú ochranu. Pod svoje ochranné krídla si ho však vzali aj renomovaní tvorcovia zo štúdia Gregory Phillips Architects. Z klientovho zadania vyplynulo, že túži zmeniť najmä nešťastné dispozičné riešenie, ktoré priniesla rekonštrukcia a rozšírenie domu ešte v 80. rokoch minulého storočia. Úzke chodby a malé izby, pripomínajúce podľa názoru klienta skôr „králičie nory“, mal nahradiť preslnený a otvorený obytný priestor. Na druhej strane však žiadal zachovať pôvodnú historickú tvár nehnuteľnosti...
Vyhĺbené podlažie
Namiesto jedného podlažia chcel majiteľ v rámci rozšírenej časti využívať dom na úrovni dvoch poschodí. Orieškom, ktorý však architekti museli rozlúsknuť, bola požiadavka, aby objekt po prestavbe nepôsobil mohutne, ale, naopak, subtílne a kompaktne. Projektanti sa preto zamerali na suterén, ktorý vznikol vyhĺbením podzemného podlažia na mieste zvažujúceho sa trávnika. Do tejto úrovne umiestnili krytý bazén, ktorý sa vďaka širokému zaskleniu otvoril do terasy a rozľahlej záhrady.
Stavebná „pitva“
Nová oceľovo-sklená konštrukcia tvorí najvýraznejšiu časť domu a poskytuje obyvateľom oveľa užší kontakt s exteriérom vďaka panoramatickým výhľadom do krajiny. Zároveň však plynule nadväzuje na pôvodnú historickú časť objektu, ktorú počas prestavby novšieho krídla kompletne podrobili stavebnej „pitve“, aby interiér zbavili jeho klaustrofobického dojmu. Okrem priestorového rozšírenia získali miestnosti aj pôsobivý vysoký strop. Estetická stránka však nezostala jedinou vyriešenou otázkou. Architekti sa totiž snažili v najväčšej možnej miere vylepšiť aj energetickú prevádzku pôvodného objektu, čo nebolo vzhľadom na pamiatkové kritériá vôbec jednoduché. Dôkladne bola zateplená najmä povala, ako aj všetky nové podlahy. Hoci gilotínové a francúzske okná na pôvodnom dome museli z historického hľadiska zachovať v jednoduchom zasklení, modernizáciou sa predsa len podarilo znížiť tepelné straty.
Spájanie bielou
Napriek architektonickej odlišnosti pôsobia stará i nová časť dokonale celistvo. Svoju rolu tu zohráva biela fasáda, ktorá vizuálne spája obidva stavebné objekty. Biela sa koniec koncov stala dominantnou farbou aj v interiéri. Vďaka nej sa zjednotil charakter všetkých miestností v dome, ktoré architekti prepojili aj na úrovni podlahy, vyrobenej z orechového dreva a voľne prechádzajúcej z jedného priestoru do druhého. Takmer monochromatickú farebnú škálu oživujú akcenty výrazných odtieňov, ale aj sezónnych tónov, ktoré prestupujú z exteriérovej zelene cez veľké okná dovnútra domu. Príjemnú hru rozohráva v interiéri aj zariadenie a nábytok – mix ultramoderných i tradičných kúskov, napríklad v podobe vzácneho stola v jedálni, ktorý pochádza ešte zo 40. rokov 19. storočia, takže je praktický rovnako starý ako samotná nehnuteľnosť. Na konečnom výsledku sa však podpísalo najmä pätnásť dlhých a náročných mesiacov, počas ktorých prebiehala rekonštrukcia domu. Klient tak získal domov, v ktorom dokáže rovnocenne využívať pôvodnú aj modernú časť bez toho, aby si uvedomoval akékoľvek „putovanie časom“. Dnes stojí v Guilforde rodinný dom, ktorý sa, našťastie, nedá označiť ani slovom tradičný, ani súčasný – je jednoducho nadčasovou fúziou obidvoch.
text: Anna Salvová
foto: Darren Chung/www.gregoryphillips.com
