Pin It

 

8.10.2014

 

Niekto sa vo svojom dome rád ukrýva, iný miluje, keď si môže užívať pohľad cez veľké okná, a vôbec mu pritom neprekáža, ak je sám pozorovaným objektom. Dom vytvorený pre vnučku kolumbijského architekta a umelca, Sergia Bernardesa, má síce nezvyčajne extrovertnú povahu – vďaka zaskleným fasádam necháva „prerastať" celým svojím vnútrom okolitú zeleň, v bujnom poraste si však zachováva dostatok intimity. Našťastie, splynutie s prírodou nie je iba formálnou záležitosťou, keďže koncept domu nahráva aj ohľaduplnému nízkoenergetickému štandardu.

 

casa varanda 01

 

Skôr, ako začneme príbehom zo súčasnosti, prenesieme sa do 50. rokov minulého storočia. Práve v tom čase dokončil (ešte len vyše tridsaťročný) architekt Sergio Bernardes rodinný dom Casa Lota, ktorý zanechal výraznú stopu v panoráme brazílskej architektúry. Stavba sa dodnes považuje za pioniera z hľadiska využitia ocele na stavebné účely. Sergio Bernardes ju však neváhal spojiť so zaužívanými materiálmi, akými sú kameň, tehla a sklo, vďaka čomu jasne dokázal, že modernita v spojení s tradičným môže vytvoriť nielen kompatibilný, ale dokonca aj elegantný celok. Progresívna architektúra, ležiaca v objatí hustej vegetácie, pritom rešpektuje čaro okolitej prírody a kreuje tak výnimočnú kulisu divokej hornatej scenérie.

 

casa varanda 02 casa varanda 03

 

casa varanda 04

 

Jedna predstava – dve ikony
O niekoľko rokov – v období, keď sa už Casa Lota vyníma na výslní brazílskych architektonických ikon – rozmýšľa Bernardesova vnučka nad svojím vlastným bývaním. Päťdesiatročné nadčasové dielo jej dedka je natoľko silným vzorom, že sa rozhodne uplatniť podobný koncept aj vo svojom vlastnom dome. Oslovuje mladú, zato skúsenú architektku Carlu Juaçaba, ktorá už ako vysokoškoláčka pracovala v štúdiu Gisely Magalhães, príslušníčky Niemeyerovej generácie a jednej z výrazných ženských postáv brazílskej modernej architektúry. Keďže Carla nadobudla dostatok skúseností z realizácií umeleckých výstav a historických múzeí, dokáže citlivo reagovať na želanie svojej klientky, čo sa prejaví aj v tom, že novodobá „Casa Lota" nie je suchou kópiou pôvodného diela, ale svojbytným domom preberajúcim základné charakteristické kvality svojho predchodcu. Vo finálnej podobe v sebe nesie dokonca črty známeho skleného domu, takzvaného Farnsworth House, ktorý krátko po druhej svetovej vojne navrhol Mies van der Rohe.

 

casa varanda 05 casa varanda 06

 

casa varanda 07

 

casa varanda 08 casa varanda 09

 

Svetlo zhora
Carla priznáva, že stvoriť dom v podobnom duchu, ako je Casa Lota, bolo skutočnou výzvou. Celý development sa niesol vo veľmi interaktívnom duchu. Stavba má na rozdiel od ikonického jednoduchý obĺžníkový pôdorys, ktorý je pozdĺžne rozdelený úzkym strešným svetlíkom, dlhým 60 metrov. Ten nenápadne "mapuje" putovanie slnka po oblohe, keďže odráža jeho lúče na podlahe a stenách rozdeľujúcich jednotlivé funkčné zóny. Nejde však iba o estetický, ale aj o praktický prvok, ktorý vnáša do interiéru ešte viac svetla. Napriek zaskleným pozdĺžným fasádam, ktoré sú najvýraznejším charakteristickým znakom domu, je totiž potrebné doplniť dávku denného svetla aj zhora. V teplom šírkovom pásme síce nie je nevyhnutná špeciálna izolácia, treba však myslieť na iné potenciálne problémy. Strecha je vybudovaná z 1,5-metrovým presahom, vďaka čomu chráni interiér pred priamym slnečným svetlom, a teda aj pred zbytočným prehrievaním, ale zároveň v ňom vytvára väčšie prítmie. Architektka teda s pomocou svetlíka elegantne vyriešila aj tento problém. Zlej vnútornej mikroklíme zároveň bráni päťcentimetrová termoizolačná vrstva, ukrytá v hliníkovej sendvičovej krytine. Nepriehľadné steny sú väčšinou orientované kolmo na hlavnú – zasklenú fasádu a neprerušujú tak vizuálny kontakt s exteriérom. Po konštrukčnej stránke je stavba až neuveriteľne jednoduchá, základný oceľový skelet postavili do 15 dní, zinkovo-hliníkovú strešnú krytinu položili v priebehu jedného dňa. Dom nemá klasické základy, pre časté povodne v lokalite je totiž postavený na pilótach a zdvihnutý do výšky 80 cm.

 

Nedotknutá príroda
Napriek otvorenému konceptu s minimom vertikálnych predelov a maximom sklených plôch si dom v interiéri zachováva dostatok intimity. Jednak vďaka svojmu umiestneniu v prírodnej lokalite, v ktorej sa majiteľka nemusí obávať zvedavých susedských pohľadov, jednak vďaka dokonalému splynutiu s okolitou prírodou. Nakoniec, sklený preslnený koncept domu vyplýva aj z hlavného cieľa projektu – vybudovať obydlie, ktoré by v čo najmenšej miere zasahovalo do svojho prírodného rámca, ale, naopak, zachovalo ho nedotknutý a vytváralo s ním harmonický celok, podobne ako v prípade domu Casa Lota. S tým súvisela aj snaha zachovať impozantné storočné stromy. Majiteľka si tak môže v plnej miere vychutnávať pohľad na pôvodné dreviny a hustý les. Centrom obytného priestoru je obývacia izba s kuchyňou, ktoré z obidvoch strán "rámujú" spálne s kúpeľňami. Keď sa zasklené posuvné dvere spoločenskej časti otvoria, interiér sa mení na obytnú terasu. Terasy sú totiž neodmysliteľnou súčasťou brazílskych príbytkov a fungujú ako hlavné miesto rodinných stretnutí. Interiér ozvláštňuje aj starožitný a dizajnový nábytok, ktorý si majiteľka priniesla z predchádzajúceho domova. Stavba tak uplatňuje pravidlo udržateľnosti aj po estetickej stránke.

 

text: Anna Salvová
foto: Fran Parente

 

Článok bol uverejnený v magazíne SaB jún - júl 2014.

 

 

 

 

Pin It