30.11.2015
Ako vytvoriť jasnú priestorovú, materiálovú a sociálnu identitu susedských vzťahov? Táto otázka predstavovala pre ateliér dekleva gregorič architects východiskový princíp pri riešení bytového domu v Ľubľane. Ich cieľom bolo vytvoriť pevnejšie puto medzi budúcimi obyvateľmi, ale rovnako medzi nimi a prostredím, v ktorom sa stavba nachádza.
Bytový dom dostal názov Brick Neighbourhood (Tehlová štvrť), odvíjajúc sa od jeho vonkajšieho stvárnenia, ale aj historického pozadia. Na pozemku totiž pôvodne stála tehelňa. Architekti pri návrhu uplatnili takzvaný koncept 3D erózie, ktorý vyplynul z ich kritického prístupu k existujúcemu územnému plánu, zahŕňajúceho prakticky rovnaké objemy zástavby z hľadiska veľkosti či výšky s ľubovoľným usporiadaním. Vo svojom projekte sa, naopak, rozhodli rozčleniť základnú hmotu stavby na rozličné subštruktúry, ktoré reflektujú aj odlišným použitím povrchových materiálov. Na fasáde sa tak striedajú výraznejšie svetlé plochy tvorené tehlovým obkladom, zatiaľ čo ustúpené štruktúry lemované balkónmi pokrýva netradičná tmavá omietka. Tehly tu okrem kontextového spojenia s pôvodnou funkciou miesta slúžia na vytváranie subtílnejších prvkov v podobe hravých mikroštruktúr na fasáde. Miernym pootočením tehál dostáva povrchová úprava nový unikátny výraz – vlastnú identitu, ktorá je dôležitá aj pre identifikáciu komunity tohto obydlia.
Život v komunite
Architekti si zároveň vytvorili jasný a systematický prístup k organizácii 185 bytových jednotiek, čím došlo k vytvoreniu 17 rozličných typov bytov, ktoré sa odlišujú z hľadiska veľkosti aj vnútorného usporiadania priestorov tak, aby zodpovedali potrebám rôznorodých obyvateľov. Z dispozičného hľadiska sú jednotlivé podlažia riešené maximálne prakticky. Technické a hygienické zázemie bytov totiž vytvára súvislý pás, akúsi pevnú chrbtovú kosť domu, a zvyšok obytného priestoru zostáva, naopak, absolútne flexibilný, takže ho možno buď rozdeliť na niekoľko malých izieb, alebo nechať otvorený a vzdušný. Tento dôvtipný systém dokonca umožňuje spojenie viacerých menších bytov alebo rozdelenie väčších jednotiek, a to nielen v priebehu výstavby, ale aj počas bežnej prevádzky domu. Všetky vnútorné komunikácie sú osvetlené z dvoch strán, chodby preto môžu slúžiť aj ako spoločenský priestor. Komunitný charakter života, ktorý je v súčasnej architektúre a urbanizme jednou z najdiskutovanejších otázok, bol jedným z kľúčových leitmotívov výstavby. Sociálne interakcie okrem iného podnecujú aj spoločné priestory, ktoré sa nachádzajú nad vstupnou časťou každého domu, kde sa dajú usporiadať napríklad narodeninové oslavy, zriadiť posilňovne, herne či miestnosti pre ďalšie aktivity. Vstupná časť týchto priestorov je oddelená zasklením, ktoré zdobia básne slovinských poetov. Komunitu každého bytového domu teda doslova obohacuje odkaz inej literárnej osobnosti, pričom tento kontexuálny a sémantický posun ponúka obyvateľom možnosť identifikácie s prostredím a zároveň pozdvihuje ich kultúrne povedomie. Rezidenti sa tak môžu pokojne pýšiť slovami: “Tu bývame u Tone Pavčeka, vedľajší vchod vedie k Prešerenovi.”
text: Anna Salvová
foto: Miran Kambič
Celý článok si môžete prečítať v magazíne SaB máj/jún 2015.
