19.7.2016
„Štěstí... Co jě štěstí? Muška jenom zlatá...,“ hovorí notoricky známa formulka z českej filmovej klasiky. V Rusovciach, v príjemnej odľahlej mestskej časti Bratislavy, by nám majitelia elegantného domu, ktorý vznikol podľa návrhu ateliéru plusminusarchitects, určite podali svoju vlastnú definíciu šťastia. A vlastne, nemusia. Ich rodinný dom to prezrádza za nich.
Vnútorná rovnováha a pozitívna energia sa obyčajne prejavujú aj navonok. Možno preto stavba v Rusovciach pôsobí tak harmonicky a vyrovnane. Ako človek, ktorý je spokojný sám so sebou. Niet sa čomu čudovať, za týmto rodinným domom sa totiž skrýva príkladná spolupráca medzi architektom a zadávateľom. Poodhalením príbehu o celej genéze projektu sme zhodnotili, že dom v Rusovciach je chtiac-nechtiac architektonickým zhmotnením šťastia.
Súkromný tender
Samozrejme, aby ste ako majiteľ budúcej nehnuteľnosti dospeli k takémuto výsledku, musíte pre to niečo urobiť. Veď aj v známom prísloví stojí, že odvážnemu šťastie praje. Prvým predpokladom úspechu je natrafiť na dobrého architekta, ktorý vám dokonale porozumie. Štvorčlenná rodina si v tomto prípade pomohla vlastným výberovým konaním. So svojimi požiadavkami oslovila niekoľko kancelárií, aby nakoniec našla projekt, ktorý jej najviac vyhovoval. Či, lepšie povedané, architekta, ktorý dokázal najlepšie porozumieť jej predstavám. S kanceláriou plusminusarchitects sa majitelia dokonca zoznámili aj prostredníctvom jej realizovaných projektov. „Posledných štyri či päť rokov sa čoraz častejšie stretávame s tým, že si majitelia robia súkromný vyzvaný tender. Samozrejme, pre každého architekta je najlepšie dostať priame zadanie, na druhej strane však treba uznať, že väčšina ľudí dnes už dokáže aspoň symbolicky odmeniť všetkých účastníkov konania, takže pre architektov to, nakoniec, nie je úplne stratová záležitosť,“ vysvetľuje Maroš Fečík, jeden z autorov domu v Rusovciach. Podľa jeho slov takýto postup svedčí o tom, že zadávateľovi – alias vyhlasovateľovi súkromného tendra – na riešení záleží oveľa viac, najmä v porovnaní s človekom, ktorý si kúpi typizovaný projekt. A klient, ktorý do detailov uvažuje o riešení svojho domova, je pre architekta hotovým šťastím. „Každý by mal očakávať to, čo vzhľadom na svoje možnosti očakávať môže. Nemôžete si kúpiť Ferrari, ak máte len na škodovku. Na druhej strane, prečo by ste zo starých plechov neskúsili poskladať nové auto? Znamená to, že pre architekta môže byť rovnako zaujímavý projekt s obmedzeným rozpočtom, ale zaujímavým zadaním. V našej kancelárii preto medzi zákazkami rozdiely nerobíme. Dôležité je, že sa každé dielo usilujeme vytvárať spoločne s majiteľom, vťahujeme ho do celého procesu tak, aby mohol prinášať vlastné postrehy a posúvať projekt ďalej. Myslím si, že takýto klient dokáže v konečnom dôsledku svoj dom využívať omnoho lepšie, pretože vidí zmysel toho, ako sú veci navrhnuté a vyhotovené,“ ozrejmuje prístup ateliéru architekt.
A bolo poschodie...
Dom v Rusovciach vlastní športovo založená rodina, ktorá tu okrem súkromnej domácej oázy hľadala aj možnosti relaxu v blízkosti prírody. Na začiatku si vytýčila základnú predstavu o obytnom priestore, vrátane technického zázemia a garáže. Spoločenská časť mala byť koncipovaná veľkoryso – ako otvorený priestor, ktorý by prepojil kuchyňu s jedálňou a obývačkou. Želaním domáceho pána bolo aj vytvorenie autonómnej pracovne, oddelenej od zvyšku obytného priestoru, ktorá by umožňovala nerušenú prácu z domu. Hoci na začiatku uvažovali skôr o jednopodlažnom dome, v návrhu sa nakoniec objavilo aj ďalšie poschodie. Môže za to spomenutá pracovňa, ktorú nemalo podľa architekta zmysel násilne oddeľovať od ostatného priestoru na prízemí. Vyplynulo to aj z dispozície, v rámci ktorej sú medzi jednotlivými priestormi vytvorené logické väzby. „Pracovňa na poschodí je v podstate generickým riešením pôdorysu – keď sme rozlúskli rébus v ploche, priestor sa prirodzene zdvihol o jedno podlažie,“ ozrejmuje nám Maroš Fečík. Pre domáceho pána je to nesporne výhra, pretože pri práci sa môže potešiť úžasným výhľadom do záhrady i okolitej krajiny. K tomuto závideniahodnému obrázku prispieva aj úprava exteriérovej časti, ktorá je okrem trávnika a výsadby vyskladaná z prírodných prvkov, akými sú kameň a drevo. Záhrada je obkolesená oplotením z gabiónov, tieto „múry“ však vďaka bohatému porastu stromov za pozemkom a všadeprítomnej zeleni nepôsobia, paradoxne, ako hradba, ale ako prirodzená súčasť krajiny. Hmota domu je navyše rozložená tak, že ani samotná stavba nevzbudzuje dojem mohutnej masy – a to ani napriek úctyhodnej ploche 300 metrov štvorcových. Formovaním pôdorysu do tvaru písmena L odkrýva pri pohľade z rôznych uhlov len časť svojho objemu.
A bolo svetlo...
Okrem toho, že vnútorné priestory medzi sebou vedú vzájomný dialóg, ich komunikácia sa rozširuje aj smerom von do exteriéru – prostredníctvom zasklených plôch vytvárajú vizuálnu väzbu so záhradou a širším okolím stavby. Príroda tak hrá prvé husle aj vo vnútri domu a minimalisticky zariadený interiér, v ktorom vládnu priame línie a jednoliate plochy, vďaka tomu nikoho nenechá chladným. Šikmá strecha, ktorá sa zvažuje od pracovne smerom ku kuchyni, dostala bonus v podobe širokého svetlíka, vnášajúceho do priestoru jedálne ešte viac svetla. Spätosť s prírodou dokumentuje aj drevená podlaha v celej varno-obývacej zóne, ktorá z vnútorných priestorov prechádza do exteriérovej terasy, vedúcej od domu pozdĺž bazéna až k modernému „záhradnému domčeku“ na opačnej strane dvora. Prostý betónový altán poskytuje možnosť na posedenie, pričom mu nechýba ani jednoduché kuchynské zázemie s drezom a grilom. Ďalšiu možnosť krytého útočiska v exteriéri ponúka aj priestor medzi dennou a nočnou časťou domu. Pôvodný zámer vytvoriť tu vonkajší jedálenský kútik však nakoniec zmarilo športové nadšenie a domáci sem postavili pingpongový stôl. Do tretice „prepašovali“ architekti kúsok obytného exteriéru aj do nočnej časti domu, keď medzi dve kúpeľne a chodbu umiestnili malé átrium, rozjasňujúce tieto priestory prirodzeným svetlom. Na prirodzenosť pritom stavili aj pri výbere materiálov – okrem podláh z masívu pokrýva miestnosti liaty betón, pohľadový betón zasa zohral hlavnú rolu pri riešení stropov a stien. No čo je najdôležitejšie, všetko je navrhnuté k absolútnej spokojnosti štvorčlennej rodiny. Dielo sa nakoniec tešilo aj podpore širokej verejnosti, ktorá mu v súťaži CE•ZA•AR venovala najväčší počet hlasov. Napriek tomu, že ani predtým nemala kancelária plusminusarchitects núdzu o úspechy (spomeňme napríklad aj nomináciu na Cenu za architektúru aj v minulom ročníku súťaže), zostávajú tvorcovia stáť nohami pevne na zemi. Maroš Fečík na záver iba skromne konštatuje: „Snažíme sa pristupovať k architektúre čo najjednoduchšie a zároveň tak, aby bola zaujímavá a vedela slúžiť ľuďom. To je všetko.“
Ateliér plusminusarchitects
Vznikol v roku 2004 v Bratislave. V súčasnosti ho tvoria stáli členovia Maroš Fečík a Filip Kandravý, ako aj ďalší spolupracovníci či priatelia. Ateliér sa venuje širokej škále projektov, od malých dizajnových objektov, cez interiéry a rodinné domy pre privátnych klientov, až po verejné stavby a urbanistické štúdie. Každé zadanie berie ako novú výzvu, tvorcom záleží koncepte, ale aj na finálnom detaile. Držia sa hesla, že veci netreba prinášať, ale odnášať, a preto sa snažia projekty vyčistiť na maximum, aby boli jednoznačné a pravdivé.
text: Anna Salvová
foto: Maroš Fečík
Reportáž si môžete pozrieť v magazíne SaB január/február 2016.
