Pôvodná podoba hotela Lomnica, ktorý pred pár rokmi obnovili. Foto: archív Tomáša Bujnu

Dnes uplynulo 100 rokov od smrti Gedeona Majunkeho, ktorý dal Vysokým Tatrám ich typickú tvár.

Gedeon Wilhelm Majunke, rodák zo Spišskej Soboty, bol bezpochyby jedným z najvýznamnejších architektov našich veľhôr. Jeho rukopis nesie Téryho chata, nedávno zrekonštruovaný hotel Lomnica v Tatranskej Lomnici či vila pre arcivojvodkyňu Klotildu (dnes Kamzík). Navyše, neboli to len stavby, ktorými bol tento muž výnimočný. Napriek tomu sa odborníci zhodujú na tom, že jeho dielo stále nie je dostatočne preskúmané, docenené a sprevádzajú ho viaceré nejasnosti.

Najvýznamnejšie stavby už neexistujú

Skúmaniu Majunkeho diela a osudu sa už dlhé roky venuje historik umenia Maroš Semančík. „Tých zaujímavých novozískaných informácii bolo mnoho. Napríklad ako sa napriek tomu, že sa veľmi skoro stal polosirotou – zomrel mu otec a matka sa musela postarať o seba a sedem detí – tak úspešne dokončil reálne gymnázium v Košiciach a následne študoval na Technickej univerzite vo Viedni a po jej skončení aj na najprestížnejšej škole architektúry v rakúsko-uhorskej monarchii Akadémii výtvarných umení, kde bol odmenený aj zlatou medailou,“ vysvetľuje Semančík.

Po niekdajšom Kafeehause už dnes niet ani stopy. Na tomto mieste v Starom Smokovci dnes stojí budova Mestského úradu. Foto: archív Tomáša Bujnu

Už vtedy bol teda zjavný Majunkeho veľký potenciál, ktorý naplno rozvinul v nasledujúcich rokoch. Čím bol ale vlastne taký výnimočný? „Jeho stavby pôsobia v prírode prirodzene a mäkko, akoby tam odjakživa patrili,“ myslí si architekt Tomáš Bujna z podtatranskej obce Nová Lesná, ktorý sa tiež venuje skúmaniu Majunkeho života a diela. Lenže... „Tie najvýznamnejšie už neexistujú. Lebo sme si ich dostatočne nechránili,“ dodáva architekt. Stále však podľa neho môžeme obdivovať Majunkeho zachované kostoly v Smokovcoch, Tatranskej Lomnici či Tatranskej Javorine. „Celá osada Dolný Smokovec pri svojom vzniku pozostávala z jeho stavieb, z ktorých sa väčšina, našťastie, zachovala a ďalej chráni,“ vymenúva ďalej Tomáš Bujna.

Dobový pohľad na Téryho chatu. Foto: archív Tomáša Bujnu

O Majunkem sa zachovalo málo

Aj podľa Maroša Semančíka Majunke svojou tvorbou vtlačil výraznú pečať podobe tatranských osád, ktorá sa stala u laickej verejnosti synonymom typickej historickej „tatranskej“ architektúry. Desiatky jeho stavieb – z ktorých mnohé nielen projektoval, ale prostredníctvom svojej stavebnej firmy aj postavil – však nie sú dodnes úplne opísané a preskúmané. Prečo? „Dôvodov je viacero. Architektúra 19. storočia bola architektmi aj historikmi umenia od začiatku 20. storočia vnímaná negatívne, čo trvalo vo svete až do nástupu postmoderny v 70. rokoch a na Slovensku výskum prebieha od konca 90. rokov minulého storočia,“ vysvetľuje Semančík.

Gedeon Majunke s manželkou. Foto: archív Podtatranského múzea v Poprade

Ďalším problémom podľa neho je, že chýba Majunkeho archívna pozostalosť, zachovalo sa o ňom veľmi málo údajov. „Hoci je všeobecne známy, tak snahy rôznych subjektov o vydanie publikácie vždy stroskotali na financiách,“ dodáva.

„Ohľadom Majunkeho je publikovaných mnoho nepresností, ktoré sa len opisujú a prenášajú do nových textov,“ pridáva sa k tomuto názoru aj Tomáš Bujna. „Vždy sú publikované iba útržkovité informácie. A nakoniec to skončilo pri tom, že sa už iba povrchne pripisovali autorstvá na základe výzoru a podobnosti stavby. Ale ako v každom umeleckom období v tom hlavnom prúde sa diela na seba veľmi podobajú...,“ hovorí Bujna.

Ten, ktorý vniesol do Tatier kus Švajčiarska

Viacero faktov sa však vďaka pátraniu v archívoch predsa len podarilo získať. „Ako jednu z prvých budov navrhol vilu Kamzík (teraz Mudroň), v skutočnosti hotel garni,“ približuje Maroš Semančík vo svojej pripravovanej knihe, ktorá môže vniesť do odkazu Gedeona Majunkeho chýbajúcu komplexnosť a nové svetlo. Na tejto budove je podľa kunsthistorika zreteľná aj bohatá vyrezávaná drevená ornamentika, ktorá cituje historické slohové i ľudové dekoratívne prvky. Ako ďalej uvádza v pripravovanej publikácii, Majunke sa inšpiroval aj švajčiarskymi ľudovými predlohami z kantónu Bern. Dajú sa nájsť na zábradliach na prízemí.

Vila Orol (Adler). Foto: archív Tomáša Bujnu

Druhou ranou stavbou bola vila Orol. Opäť jeden z otáznikov. Niekedy je totiž považovaný za dnešnú vilu Šafárik, podľa Tomáša Bujnu však pôvodný názov vily Šafárik znie Fecske, teda po maďarsky Lastovička. „Hotelové stavby vo Vysokých Tatrách riešil Gedeon Majunke aj nasledujúcich dvadsať rokov prevažne v príbuznom duchu ako spomínané dve prvotiny. Spravidla ide o symetrické objekty na obdĺžnikovom pôdoryse rozvinuté okolo strednej osi, s bočnými rizalitmi s hrazdenými poschodovými lodžiami, s drevenými verandami a balkónmi,“ píše ďalej Semančík. V tomto opise sa dá nájsť napríklad vila Hlucháň (dnes Sládkovič) v Dolnom Smokovci, hotel Scepusia v Starom Smokovci alebo vila Tivoli v Tatranskej Polianke.   

Vila Lastovička (po maďarsky Fecske), dnes Šafárik. Foto: archív Tomáša Bujnu

Očarená arcivojvodkyňa

Postupom rokov stavieb pribúdalo a pribúdalo, až dosiahli číslo 60, čo je pre jedného architekta a staviteľa viac ako úctyhodný počet. K jednej z najkrajších sa zaradila aj vila pre arcivojvodkyňu Klotildu z habsburskej dynastie. „V lete 1885 navštívila kúpele Starý Smokovec so svojimi chorľavejúcimi deťmi, ktorým lekár odporučil pobyt na horskom vzduchu. Prostredie a klíma ju natoľko oslovili, že sa rozhodla vybudovať tam svoje vysokohorské letné sídlo. Keď uvidela vilu lekára Pappa v Dolnom Smokovci, rozhodne povedala, že „kto ju postavil, ten bude stavať aj tú moju“,“ píše v pripravovanej knihe Maroš Semančík. A tak vznikla rozprávkovo romantická vila na okraji Starého Smokovca.

Vila Klotilda. Foto: archív Tomáša Bujnu

Kto bol najvýznamnejší?

O Majunkeho dielach by sa toho dalo napísať ešte omnoho viac. Svoju stopu nezanechal len v Tatrách, ale napríklad aj v Gelnici, kde projektoval budovy pre Turzovské kúpele. Charakteristickým sa stal neorenesančný a neomanieristický štýl a zvlášť v Tatrách typické hrazdené stavby. Dá sa o ňom teda hovoriť ako o najvýznamnejšom architektovi Tatier? „Je to relatívne. V určitom zmysle áno. Mal určite najviac realizácií po celých Vysokých Tatrách. Dostal sa k lukratívnym zákazkám pre Viedenský dvor. Jeho súputník Gejza Gyorgyi a Quido Hoepfner postavili prvé grandhotely v Tatrách – čo boli určite najväčšie stavby v tej doby. Neskôr v období moderny tu stavali najznámejší architekti z Prahy a nakoniec pred MS 1970 ateliér architekta Kramára. Čiže kto bol najvýznamnejší?,“ uvažuje architekt Tomáš Bujna.

„Celé to obdobie secesie, kedy jeho stavby vznikali, je pre nás veľmi romantické, späté s prírodou. Myslím, že dnes opäť toto všetci hľadáme, no, žiaľ, táto doba sa už nikdy nevráti... Akoby sme robili rýchlejšie rukami než hlavou. Majunke to tak ale nerobil, preto ho dnes obdivujeme a chránime to málo, čo po ňom zostalo,“ sumarizuje novolesniansky architekt, podľa ktorého nie je osobnosť Majunkeho absolútne docenená. „Jediný, kto si Majunkeho ako tak všimol, je mesto Poprad. Portrét Majunekho sa vozí na zadnej časti autobusu MHD, čím propaguje mesto neďalekého rodáka. Majunke tiež prepožičal svoje meno spišskosobotskej ulici na periférii mesta...,“ uzatvára.