Stále aktuálnym problémom časti murovaných stavieb je v našich klimatických podmienkach vzlínajúca vlhkosť. Jednoduchšie, ako vymenovať problematické príklady je spomenúť tie, keď murivo nie je poškodené vzlínaním:
- Ak je spodná stavba murovaná z nenasiakavého kameňa nasucho
- Ak je dokonale izolovaná od zemného telesa trvanlivým izolačným materiálom
- Ak je základ z vodostavebného (úplne nenasiakavého) betónu
- Ak je postavená priamo na skalnom podloží v najvyššom bode
V ostatných prípadoch sa so vzlínajúcou vlhkosťou najskôr stretneme. Najčastejšie bývajú ohrozené stavby z konca 19. a z 20. storočia. Ich nasiakavé tehlové murivo bolo totiž použité s projektovaným použitím hydroizolačnej vrstvy. Táto vrstva (asfaltová lepenka, modifikovaný asfaltový pás) však má oveľa nižšiu životnosť ako materiál muriva. Keď vodorovná hydroizolácia v murive dožije, má vzlínajúca voda cestu do muriva otvorenú.
Možnosti obmedzenia a zastavenia vzlínania vlhkosti
Najstaršou metódou je podrezanie muriva. V murive sa prereže škára, do ktorej sa umiestni hydroizolačný materiál. Zdá sa to jednoduché, ale v praxi ide o veľmi drastický a zásadný zásah. Treba rátať s odstránením omietok muriva v páse podrezania, s vyprataním priľahlých priestorov, s odstránením vegetácie okolo muriva, s nasadením ťažšej rezacej techniky (lanové píly, reťazové píly, rotačné stenové píly) a s chladením veľkým množstvom vody. Táto voda, spolu s prachom z rezania, vytvára vrstvu jemného blata, ktoré rovnomerne zanáša interiér i okolie stavby a pri rezaní vniká do muriva. Po podrezaní sa dovtedy vlhké murivo na dlhé mesiace celkom premočí. Z hľadiska statiky sa tejto metóde vyčíta, že do vytvorenej vodorovnej škáry v murive sa dostáva tuhý a kĺzavý hydroizolačný materiál: antikorový plech, laminátová doska a pod.. Po tejto vrstve môže murivo skĺznuť a môže dôjsť k jeho popraskaniu a zníženiu nosnosti. V niektorých častiach stavby je podrezanie vylúčené – tam kde prestupujú komíny, stúpačky, plyn a elektrické vedenia. Tu treba kombinovať podrezanie a injektáž.
Podobný problém hrozí pri vrážaní oceľových plechov priamo do zaplnenej škáry. Táto metóda sa používa najmä pri pravidelnom tehlovom murive murovanom na mäkkú vápennú maltu. Inou nevýhodou vrážania plechov sú otrasy pri vrážaní plechu pneumatickými kladivami. Vibrácie môžu narušiť murivo alebo jeho spojenie s omietkami.
Treťou metódou je elektroosmóza. Rovnosmerné elektrické pole smeruje soli a vodu v murive k zemnej elektróde, okolo elektródy v murive murivo vysychá. Metódu však komplikujú akékoľvek elektricky vodivé inštalácie v murive, ktoré sa môžu prepojiť so sieťou a stať sa napríklad zemnou elektródou a sťahovať k sebe vlhkosť. Okolo bleskozvodov, stúpačiek a prívodov plynu sa tak môžu objaviť nepríjemné vlhkostné mapy.
Okrem podrezania býva najčastejším riešením infúzna clona či chemická injektáž. Spočíva v zneprístupnení kapilárne aktívnych pórov pre kvapalnú vodu, čo preruší vzlínanie. Medzi vlhký základ muriva a suché nadzemné murivo sa vháňa, injektovaná látka, ktorá póry v murive zaplní, utesní alebo hydrofobizuje – stanú sa vodoodpudivými (nenasiakavými). Aby takáto látka mohla byť do muriva vpravená, treba murivo v príslušnom rastri perforovať drobnými otvormi, cez ktoré sa látka vpraví dovnútra.
V dávnej minulosti se injektáž robila veľmi drsnými spôsobmi: do muriva sa v odstupoch 30 cm navŕtavali otvory s priemerom 5 cm, ktoré sa po injektáži vodným sklom plnili cementovou suspenziou. Použitie vodného skla však spôsobovalo mnoho deštrukcií. Sodný lúh, ktorý obsahovalo, vytváral hygroskopickú sódu, ktorá omietky a murivo ničila opakovanou kryštalizáciou a rozpúšťaním. Vodné sklo sa už pri injektážch nepoužíva a moderné materiály sa aplikujú subtílnějšími vrtmi.
Štandardné usporiadanie vychádzajúce zo smernice WTA 4-4-04 požaduje odstup medzi vrtmi 100 až 120 mm, ráta s vrtmi s priemerom 12 – 20 mm a plnením inertnými kvapalinami, ktoré nepoškodzujú murivo ani omietky. Podľa použitej látky a metódy injektáže sa murivo vŕta šikmo dolu alebo vodorovne v škáre.
Injektáže sa v zásade delia na utesňujúce, ktoré vyplnia póry a na hydrofobizujúce, ktoré póry nechávajú voľné, len ich urobia nenasiakavými. Na utesnenie pórov sa používa napríklad. horúci parafín injektovaný do predohriateho muriva či vodou riedených silikátov. Na hydrofobizujúce injektáže, ktoré však nemožno použiť proti tlakovej vode, možno použiť napríklad silikónové mikroemulzie a krémy, resp. roztoky siloxanov.
Z hľadiska aplikácie delíme injektáže na beztlakové a tlakové. Pri beztlakových injektážna látka samovoľne vstupuje do pórov v murive nasiakaním, pri tlakovej metóde sa vháňa do pórov pod pretlakom.
Tlakové injektáže vyžadujú pomerne drahú špeciálnu mechanizáciu, preto ich vykonávajú špecializované firmy. Do vrtov sa osadzujú zvláštne ventily, obturátory („pakry"), ktorými sa injektážnou pumpou pod tlakom vháňa do muriva injektážna kvapalina. Treba kontrolovať tlak i množstvo látky. Pri výkyvoch tlaku a množstva vháňanej látky sa robia rôzne doplnkové opatrenia, čo vyžaduje značnú skúsenosť obsluhy. Tlakové injektáže preto nemožno robiť svojpomocne.
Pre samospádové beztlakové injektáže kvapalným prostriedkom, spravidla draselným silikátom, vŕtame širšie otvory šikmo dolu. Cieľom je preťať uprostred muriva ložnú škáru a v nej vytvoriť bariéru neprepúšťajúcu vodu. Vrty teda vedieme murovacím materiálom, čo je napríklad pri tvrdšom kameni veľmi náročné. Vrty sa vedú celým murivom a končia 50 mm od líca. Po vyvŕtaní ich treba vyčistiť tlakovým vzduchom, vodou, alebo mechanicky štetkou a zbaviť ich vrstvy jemného vrtného prachu, resp. kaše. Ponechanie vrstvy zavodneného prachu na stene vrtu by totiž sťažilo prienik infúznej látky do muriva.
Inováciou beztlakovej injektáže sú injektážne krémy. Krém je, podobne ako kvapalná mikroemulzia, zmesou dvoch kvapalín. Tak, ako opaľovacie mlieko či opaľovací krém, nezanechajú na pokožke žádne tuhé látky, aj injektážny krém je zmesou siloxanov a vody. Po injektáži siloxany i voda vsiaknu do pórov a vrt ostane prázdny. Krém je natoľko viskózny, že nevyteká z vrtu a vrt možno viesť vodorovne, priamo v maltovej škáre, bez potreby prestupu murovacím materiálom. Vrty v maltovej škáre spravidla netreba vypĺňať – statik to väčšinou nevyžaduje vzhľadom na subtílnosť vrtov a predpokladané neúplné vyplnenie škáry maltou.
Aplikácia injektážneho krému
Na aplikáciu injektážneho krému potrebujeme vŕtačku, vrták príslušnej dĺžky s priemerom 12 – 20 mm a maliarsky postrekovač. Po vyvŕtaní otvorov v odstupoch 100 – 120 mm sa otvory vyčistia štetkou na fľaše, vypláchnutím hadičkou s vodou (treba nechať vyschnúť!) a pri suchom vrte prefúknutím vzduchu malým kompresorom. Do vrtu sa krém aplikuje pomocou postrekovača zbaveného koncovej trsky. Krém voľne vyteká a vypĺňa dutinu. Pri prácach malého rozsahu možno použiť aj iné nástroje, napríklad prázdnu kartušu od tmelu. Podľa objemu vrtu daného priemerom, treba murivo plniť aj viackrát. Celkové množstvo musí zodpovedať nasiakavosti muriva. Vrty okolo 18 – 20 mm stačí plniť raz.
Kedy injektážny krém nemožno použiť
Jediný prípad, keď sa neodporúča použiť injektážny krém, je zaťaženie tlakovou vodou. Realizácia hydrofobizujúcej injektáže v spodnej stavbe zaťaženej tlakovou vodou neprináša uspokojivé výsledky. Cez hydrofóbnu zónu v murive tlaková voda prejde do nasiakavej zóny, tlak pretlačí kvapôčky vody nezmáčavým prostredím. Ide o injektáže vnútorních suterénnych múrov či obvodových stien pod hladinou spodnej vody. V prípade tlakovej vody musí byť injektáž utesňujúca, teda musí póry zaplniť. Predtým nebolo možné používať injektážny krém (Remmers Injektionscreme) v murive, ktoré má vlhkosťou nasýtených viac ako 60 % objemu pórov (cca 13 % hmotnosti pre tehlu či vápennú maltu). Dnes máme k dispozícii krém „KIESOL C" s vysokým obsahom siloxanov (80 %), ktorým môžeme injektovať aj murivo nasýtené na 90 %, teda s vlhkosťou cca 20 % hm.
Kedy je injektážny krém výhodou
Úspešne možno vodorovnú injektáž krémom vykonať i na murive, ktoré je z jednej strany opatrené obkladom (vnútorné obloženie, kamenný obklad sokla, zateplenie). Vrty sa urobia z druhej strany a ukončia sa pod obložením. Pri úplnej perforácii muriva (vrt prejde na druhú stranu) nie je pri kréme všetko stratené: tak ako pri plnení krémových trubičiek šľahačkou možno vrt v murive injektážnym krémom vyplniť bez toho, aby na druhej strane materiál vytiekol a stratil sa. Výhodou krému je jednoduchá aplikácia bez púmp, pakrov a kontroly spotreby. Preto ju môže vykonávať aj bežná stavebná firma či skúsenejší domáci majster.
Výrobky Remmers Injektionscreme a Remmers Kiesol C, rovnako ako poradenstvo pre ich použitie nájdete u regionálnych zástupcov firmy Remmers. Bližšie údaje nájdete na stránkach firmy www.remers.sk.
TEXT a FOTO Remmers
