Foto: archív M. Sidorovej

Aj v našich zemepisných šírkach sa čoraz častejšie skloňuje slovné spojenie verejné priestranstvá. Kvalitné bývanie totiž neznamená len vlastný dom či byt obohnaný múrom, ale aj okolité prostredie, dopravnú obslužnosť alebo napríklad dostatok športovísk a zelene. O tom, čo presne definuje kvalitné mestské prostredie, hovorí urbanistka a podpredsedníčka Úradu pre územné plánovanie SR Milota Sidorová. V ďalšej časti rozhovoru si prečítajte, aký názor má na túto tému zástupca developerského sektoru – Pavel Pelikán, výkonný riaditeľ J&T Real Estate.

Urbanizmus vyžaduje multidisciplinárny prístup: od architektúry cez sociológiu až po environmentálnu stránku a mnoho iných. Aký je význam a najaktuálnejšie otázky urbanizmu u nás?

Úplne najväčší. Na začiatok: mnoho ľudí nerozlišuje profesiu architekta a urbanistu. Pokiaľ architekt navrhuje budovu, urbanista je ten, ktorý s ňou operuje – a nielen s ňou, ale aj s dopravou, s prírodou, s ľuďmi... Prenesene sa dá povedať, že pokiaľ jeden je dizajnér „súčiastky“, ten druhý je niečo ako dizajnér a správca „operačného systému“. Urbanista ani tak neplánuje výsostne hmoty budov, ale premýšľa nad súvislosťami. A keď operačný systém mesta nefunguje, môže vzniknúť úplne zlý výsledok a prejaviť sa v mnohých rovinách. Napríklad typické americké mestá – Los Angeles a podobne – primárnym pohybom v nich sú autá. Majú široké cesty, štvor- či osemprúdové, kde akoby neexistovali chodci či polyfunkcia. Je to systém, ktorý zmohutnel aj u nás a prejavuje sa aj v Bratislave alebo suburbiách: ľudia sa sťahujú do rodinných domov na predmestia a potom sa snažia dostať za prácou do mesta. No a pokiaľ nemáte dobrý systém koľajovej dopravy, tak vám všade vzniknú zápchy, plno áut a človek vlastne nie je nikde doma. Postupne to kulminuje do veľmi negatívnych prejavov, ako sú únava, niekedy rozpady vzťahov až zdravotné problémy. Keď je teda zlý operačný systém, vznikajú zlé výsledky.

Zjednodušene by sa teda dalo povedať, že urbanizmus zasadzuje jednotlivé budovy do kontextu okolitého prostredia?

Áno, ale aj definuje, kde v meste by mali byť aké funkcie. Predpokladá, kde príde k demografickým zmenám, kde sú potenciálne plochy a na aké využitie. Ako narábať s konkrétnymi typmi dopravy, akú občiansku vybavenosť tam naplánovať. To všetko sú otázky, ktoré definujú, či tá mestská štvrť je dobrá, alebo nie. Z monofunkčných štvrtí môžu ľudia unikať, lebo tam nenájdu nič pre svoj život.  

Môžeme vôbec z hľadiska urbanizmu hovoriť o slovenskom prostredí, alebo to musíme rozmeniť na drobné: Bratislava, Košice, Trnava a tak ďalej?

Ja si dokonca myslím, že máme spoločné znaky s celým východoeurópskym regiónom. Deliaca čiara je tam, kde bola železná opona. Máme väčšinou celkom zachované historické centrá miest. Malé uličky, v ľudskej mierke. Ďalej nám však chýbajú také tie secesné veľké mestské bloky, ktoré vidíte na západ od Viedne. U nás sa na historické centrum priamo napájajú paneláky. V mestách nám teda chýba vrstva toho „meštianskeho“, jedna časť architektonického vývoja, čo, samozrejme, má aj svoje sociálne dopady.

Podľa Miloty Sidorovej na Slovensku chýbajú veľké secesné mestské bloky, aké vídať na západ od Viedne. Snímka: Unsplash/ Antonio Secerovic 

Aké?

Počas obdobia socializmu nám výrazne rástla populácia a budovali sa sídliská, bola podporovaná rodinná politika. Ľudia mali akoby garantované benefity, ktoré sa, samozrejme, vyčerpali, lebo to nebolo ekonomicky udržateľné. Teraz tá podpora taká nie je, ľudia nás opúšťajú a starneme. Čiže jeden z dopadov bol napríklad aj ten, že sa veľmi zvýšila populácia, ktorá išla bývať do miest vybudovaných pomerne rýchlo. Také, ktoré vznikli v okolí fabrík. Človek v takom novom meste cíti rozdiel v porovnaní s miestom, kde žili jeho predkovia 4 – 5 generácií. Za takých okolností môže vznikať pocit odcudzenosti, horšie väzby, neukotvenosť.   

Môže byť v dlhodobom meradle jedným z takých dopadov aj súčasná kríza bývania? Hľadá urbanizmus aktuálne odpoveď aj na ňu?

To sú také paradoxy. Kríza bývania je na jednej strane globálna – ceny rastú, ako všade vo svete, a fungujeme na medzinárodnom trhu. Druhá vec je, že sme sa rozdelili: posledných
50 – 60 rokov sa generácie viac od seba odtrhli a nežijú už tak spolu. Každý člen rodiny – syn, dcéra – chce mať vlastný byt. Máme teda ako jednotlivci väčšie priestorové požiadavky. Máme vyšší počet ľudí, ktorí žijú sami. Štatisticky je polovica manželstiev rozvedená do dvoch rokov, vznikajú patchwork families. Spôsob žitia je úplne iný. Veľké mestá sa stávajú zaujímavejšími, ako tie malé, a predovšetkým mestá s dopravnou prepojenosťou. V prípade Slovenska to znamená bratislavský metropolitný región a košický metropolitný región. Tie zažívajú najväčšiu krízu bývania, ale dediny, suburbie, sa začínajú zapĺňať lacnejšími domami a bytmi. 

Z pohľadu urbanizmu to znamená, že by sme mali plánovať nielen v administratívnych hraniciach, ale rozšíriť takzvané metropolitné plánovanie. Do Bratislavy dochádzajú denne aj ľudia z Trenčína. Región je teda organický a neberie do úvahy to, čo si my administratívne naplánujeme. Berie do úvahy to, kde je prepojenosť a dobrá dostupnosť. A to isté sa deje v Košiciach. Potom prichádza otázka, čo robiť s oblasťami, kde je nedostatok bývania.

Čo konkrétne?

Sú na to rôzne mechanizmy. Na Slovensku dlho trvalo uvedomiť si, že je potrebné nájomné, dostupné bývanie. Dlho tu prevládal názor, že bývanie je problém jednotlivca. Veľa ľudí, ktorí dnes vlastnia byty, ich však lacno odkúpili po revolúcii. Je to teda generácia šťastlivcov, ale tie ďalšie generácie rozhodne nebudú na tom s financiami tak dobre ako oni. Mestám, ktoré predali svoj bytový fond, teraz tieto byty chýbajú a treba im ho vrátiť späť. Na to existuje niekoľko ciest: budovanie bytových domov samosprávami, prostredníctvom spolupráce so súkromným sektorom za presne stanovených podmienok, teraz vznikla Národná agentúra pre nájomné byty... Začína sa teda u nás už niečo hýbať, otázkou je rýchlosť, kvalita bývania alebo predsudky späté napríklad s nájomným bývaním: Ako môžeš niečo nevlastniť? 

Väčšie mestá s dopravnpu napojenosťou sú podľa urbanistky čoraz viac v centre záujmu. Foto: Unsplash

Toto sú otázky mechanizmov. Potom je však zaujímavá odpoveď na otázku, ako žijeme dnes, aj z hľadiska architektúry. Keď sa pozriete na nájomné bývanie vo Viedni, prichádza tam k nádherným experimentom aj z pohľadu inkluzivity. Dávam do pozornosti napríklad projekt Frauenwerkstatt. Keď sa zistilo, že nedostupnosťou bývania trpia viac ženy ako muži, mesto Viedeň vyhlásilo súťaž pre ženy – architektky, aby navrhli také nájomné bývanie, ktoré zodpovedá potrebám žien. Navrhli ho tak, že tam napríklad bolo veľmi ľahké nechať ísť dieťa na dvor a sledovať ho z domu. Umiestnili tam hračkárne, spoločné práčovne. Experimentujú aj s typológiou bytov: ľudia môžu bývať aj s niekým, kto nemusí byť vyslovene ich partner alebo člen rodiny, napríklad dve rozvedené kamarátky. Na krízu bývania sa dá teda krásne reagovať aj architektúrou. Flexibilita je to, čo podľa mňa zaváži v budúcnosti.

Myslíte si, že niečo také bude realizovateľné aj na Slovensku? Budeme aj u nás otvorení takýmto modelom, napríklad v zahraničí veľmi akcentovanému komunitnému bývaniu, alebo nás k tomu vývoj v spoločnosti a na realitnom trhu aj prinúti?

Zrejme budeme aj prinútení vývojom situácie. V mestách sa bude stále bojovať o zdroje, pretože budú stále atraktívne. Nevidím tu nejaké „piloty“ v rámci spoločného bývania alebo spoločného využívania priestorov na komerčnej úrovni. Veľmi pekný príklad je však Hájpark v Petržalke, kde je veľa zelene, ku ktorej sa developer zachoval citlivo, je tam škôlka, komunitná záhrada, spoločná herňa. Každý má tradične svoj byt, ale všetko ostatné si začína komunita zdieľať. Architektúra tu robí prechod medzi súkromným a spoločným. Podľa mňa nás čaká éra prvých pilotov. 

Vidíte teda tie cesty, ako by sa to mohlo presadiť aj u nás?

Povedala by som, že sa to bude lámať. Je dobré tomu venovať pozornosť a podporovať takéto typy bývania.

Je hlas urbanistov a urbanistiek na Slovensku dostatočne vypočutý?

Už sa to začalo viditeľne meniť. Máme top odborníkov pracujúcich v samosprávach, čo je podľa mňa veľmi dobrý signál. Renesancia začala tak pred 10 rokmi, bude eskalovať, a dúfam, že vydrží ďalších 50 – 60 rokov, aby sa zachovalo generačné kontinuum, aby sa to stalo normou pre všetky tri generácie. Až potom môžeme hovoriť o plne etablovanej novej spoločenskej norme.

Pozrime sa na to z opačného hľadiska: ak si niekto hľadá miesto na bývanie a záleží mu nielen na svojom „hrade“, ale aj okolí – čo by ste odporúčali si všímať, podľa čoho vyberať kvalitnú štvrť pre život?

Táto otázka je vlastne takým reverzom urbanizmu. Hľadajte prostredie, v ktorom nemusíte používať auto na každú jednu aktivitu vo svojom živote. Hľadajte tzv. 15-minútové mesto, kde viete za 15 minút krokom nájsť veci, ktoré potrebujete k životu. Školy, škôlky, MHD, prítomnosť električky je na nezaplatenie. Dôležitá je kvalita verejných priestorov: športovisko, alebo aspoň ulica so stromami alebo vnútroblok. Ak to všetko nepotrebujete obslúžiť autom, to je skúška kvality. A ak sa vám podarí nájsť také prostredie, tak aj v menšom byte stojí za to, aby ste tam žili.  

Viac reportáží, rozhovorov a inšpirácií nájdete v časopise Stavebnícvo a bývanie január-február 2023. Kúpite u každého dobrého predajcu alebo online.